MARTIN HUSOVSKÝ * Druhé slnko Komajoty

komajota

 

 

Po veľmi dlhom čase vydáva kapela Komajota nový album s názvom „Druhé Slnko“. Navonok nebolo badať žiadne aktivity, obvyklé okolo kapely, ktorá práve nahráva nový album - žiadne facebookové „upútavky“, žiadny mediálny šum.

 

Ako vznikal tento váš album?

Vznikal veľmi dlho, už to bude pomaly päť rokov. Po tom, ako sme vydali tretí album, pri ktorom sme mali pomerne veľké náklady a žiadne zisky, Stano (Čorej – bubeník Komajoty, pozn. red.) prišiel s tým, že už nebudeme robiť žiadny CD nosič a že radšej čas obetujeme vždy nejakému singlu, ku ktorému sa urobí video. To nám vychádzalo a každé dva, tri, štyri mesiace sme urobili singel. Keď ich už bolo dosť, vrátane takých, ktoré sme nestihli vydať, povedali sme si, že by sme ich po tých piatich rokoch mali dať dokopy. Bolo veľmi pekné vidieť to, čo sme robili päť rokov, a tiež zároveň ubehlo desať rokov od vzniku kapely.

 

Ako vznikali jednotlivé skladby?

Skladby vznikali buď na skúške alebo len tak, v nejakom mojom záchveve, keď prišiel nápad, ktorý sme si zahrali a vymyslel sa text. Alebo naopak, najprv mi prišiel text, ktorý som následne zhudobňoval. Tie písal väčšinou môj brat Jožo a Michal „Ružbach“ Baláž – autor skladby „Sedem nocí“, ktorý na tomto albume napísal text aj k skladbe Dym. Skladbu Most otextovala Silvia Kaščáková.

 

Píšeš hudbu na hotový text, alebo necháš textárov písať text na hotovú hudbu?

 Väčšinou to u nás bolo tak, že brat písal text na hotovú hudbu, ale v poslednom čase sa mi oveľa lepšie robí na hotový text. Je to asi spojené aj s tým, že robím pre divadlo, v ktorom má hovorené slovo melódiu samo osebe a je škoda to potláčať. Preto som dnes radšej, ak mi príde text a naň sa urobí melódia. Potom tam nemusí byť prítomné to spätné znásilňovanie, keď sa do textu musí „dosekávať“ niečo, čo by tam pasovalo. Aj autor textu má takto väčšiu voľnosť a píše ako chce. Následne je už na skladateľovi, aby text oživil v rámci možností, ktoré mu slovenský jazyk ponúka. Aj preto bol čas ukončiť jednu etapu a ísť ďalej. Máme nejaké vízie a chceme mať najprv texty, na ktorých by robili textári a aby vznikol nejaký koncepčný album, ktorý by mal príbeh, dej, a až následne by sa zhudobňoval.

 

Ak ste sa do budúcnosti rozhodli pre koncepčný album, nie je tu trochu presah s Úzkou krajinou (audiovizuálny projekt Stana Čoreja pozostávajúci z desiatich skladieb, na ktorých spolupracovali Daniel Špiner (klávesy), Ľubo Petruška (gitara), Martin Husovský (spev), Peter Debnár (spev), Bohuš Hajduch (spev), Edo Kišš (bicie), Martin Michelčík (violončelo) a Jozef Mičko (tenor), pozn. red.)?

Určite áno, Stano je dobrý autor. Úzka krajina sa chystá točiť ďalšie veci a z ich nových skladieb idem do kolien. Stano ako autor v Komajote má tiež čo povedať a veľakrát aj hovorí, jeho asi najväčšia autorská vec, ktorú urobil, bol „Prach“ na prvom albume. Presah tam teda určite je, ale poetika týchto dvoch zostáv je úplne inde.

 



Poďme však k „Druhému Slnku“. Ako by si ho charakterizoval, keby si mal pre neho vymyslieť škatuľku alebo ho niekam zaradiť?

Najjednoduchšie je povedať, že to je pop-rock (smiech). Ale tým nie je ani zďaleka, lebo to nie je ani rock ani pop. Myslím si, že sme sa ešte viac vyhranili v tom, že keď to je elektronika, tak je to oveľa viac elektronika a keď je to melanchólia, tak ešte oveľa väčšia.

 

Aké piesne ho tvoria?

Prvých jedenásť skladieb je normálny album, potom je tam jedna dlhá čiara, za ktorou sú bonusy dokumentujúce, že za tých päť rokov sa diali aj rôzne iné veci. Sú tam tri skladby, ktoré sme robili k filmu „Bastard“ a keď si ich ľudia vypočujú, možno nebudú chcieť veriť, že sme to my. Bol to vyslovene zámer režiséra, ktorý povedal, že potrebuje tvrdú hudbu. Bonusová časť celkovo pozostáva zo štyroch skladieb.

 

Keďže tie skladby majú rozdielny dátum vzniku, kto ich potom zvukovo zjednocoval, kto vám album mastroval?

Hral sa s tým Stano, ktorý sa postupne stával „posadnutý“ tým, ako by to malo znieť. A nie je to jednoduché, lebo za päť rokov sa materiál stále premixováva a premixováva. Preto si myslím, že bolo fajn v istom bode to stopnúť a dať vonku celý album tak ako je, lebo inak by to človek robil donekonečna. Tak ako Erik Groch prepisuje Tuláčika a Kláru každou dotlačou vždy s jednou inou kapitolou, rovnako aj my, prerábame kým sa dá, ale raz to treba zastaviť.

 

Málokedy kapela nahrá nový album bez hostí. Nájdu sa aj na tomto?

Väčšinou sme to len my, naša trojka. Okrem toho, vo vianočnej „Žiarovke“ hrá na gitaru Ľubo Petruška, a dlhodobo spolupracujeme so sláčikovým kvartetom, ktoré tvorí Ľubo Cvanciger, Maťo Michelčík, Mišo Brandys a Martin Jeriga.

 

Zmenilo sa niečo oproti dobám, keď vás vydávalo veľké vydavateľstvo (Universal) oproti dnešku, keď si tento album vydávate sami?

Jasné, že s veľkým vydavateľstvom to bolo iné a bol to aj istý hnací motor. Ak si sám za seba, už si musíš nájsť motiváciu niekde inde. Určite sa cítim slobodnejší, aj keď musím povedať, že nikdy neprišiel nikto, kto by mi povedal, že treba urobiť niečo inak alebo že by nerešpektoval našu slobodu.

 

Ako vnímaš stav slovenskej hudobnej „scény“?

Sme strašne malá krajina, kde však vzniká veľmi veľa zaujímavých a rôznorodých kapiel a neviem, prečo sa vôbec hovorí, že niečo „áno“ a niečo „nie“. Práve tým, že sme taký malý mediálny priestor, dostať sa medzi desať tých, ktorí sú „áno“, je zázrak, ale neviem prečo to tak je, keď tej dobrej slovenskej autorskej hudby je tu naozaj veľa. Naša kapela nie je ani dostatočne popová, komerčná alebo možno dostatočne trendová, no na druhej strane, nie sme ani dosť „nezávislí“, resp. máme nálepku pop-rock, tak aj možno preto nás niektoré rádia z princípu nehrajú. Keď ide človek autom po diaľnici v protismere, je to prúser, ale keď človek urobí prešľap v hudbe, ktorý je zámerný a páči sa mu, nikto na to nič nemôže povedať, a to je na tom super. Pri muzikáli „Jana z Arku“ som ako autor – skladateľ pochopil, že niektoré veci by nejako mali byť, ale zároveň tak byť vôbec nemusia. Keď som robil tzv. klavirák (notový prepis) s naozajstným skladateľom, Adriánom Harvanom, ktorému to išlo oveľa rýchlejšie, tak som ho prosil, aby zbory upravil tak, aby boli v poriadku, a teda, aby napríklad štvorhlas znel tak, ako má, atď., a on sa ma opýtal: „No, a ako to má byť? V stredoveku to bolo tak, v novoveku to bolo tak, ale ty si to napísal takto, a tak to má byť“. A táto sloboda je na tom veľmi pekná, nikto Ti nemôže povedať, že je to zlé. Samozrejme, môže povedať, že sa mu to nepáči, ale nejestvuje niečo, čo je zlé

 

DUŠAN PAPP

 

 

 

 

 

Článok patrí k časopisu: