„Však tam len traja či štyria či koľkí stoja za klávesami, kto sa má na to dve hodiny pozerať... Tak sme po prvej pesničke odišli."
Takto príkro zhodnotil jeden z kolegov vystúpenie legendárneho Kraftwerku na Pohode v roku 2014. Ľutujem dodnes, že som dal prednosť dovolenke a neprijal pozvanie na festival ako jeden z množstva spisovateľov. Mohol som niekoho z legendárnej štvorice stretnúť a vypýtať si autogram. Ostal mi len príjemný pocit, že sa moje meno ocitlo na spoločnom plagáte s elektronickou legendou. Pripadal som si dôležitý ako Jára Cimrman.
Na Kraftwerk som si musel počkať do 22. júna 2019, aby som ho videl štvrtý raz – po rokoch 1991, 2005 a 2006. Stalo sa tak na festivale Metronome v Prahe v Holešoviciach.
A nemôžem si pomôcť, bol som rovnako nadšený ako pred 28 rokmi v pražskej Lucerne. Áno, asi je rozhodujúce, či túto kapelu človek vníma „zvnútra" ako jej fanúšik, alebo zvonku ako ktosi, kto ju z princípu odmieta.
Ja som napríklad elektronickú hudbu odmietal do svojich pätnástich či šestnástich rokov. Na gymnáziu som bol za hipisáka, počúval som hlavne Supertramp, ale aj Genesis, Pink Floyd či Jethro Tull. Ale keď mi kamarát požičal platne „The Man-Machine“ a „Computer World“, dýchlo z nich na mňa čosi magické, čoho som sa už nevedel zbaviť.
Dvierka k pochopeniu tejto hudby sú ale situované už v roku 1970, keď kapela koncertovala so živými bicími a dostávala do tranzu avantgardné publikum. Odvtedy postupovala na poli vedecko-technicko-umeleckého pokroku míľovými krokmi. Vydala ešte čiastočne elektro-akustický album „Autobahn“, potom výlučne elektronické albumy „Radio-Activity“ a „Trans-Europe Expres“. A napokon spomínané platne „The Man-Machine“ a „Computerwelt“. Po dlhšej pauze v roku 1986 prišiel album „Electric Café“, v roku 1991 „The Mix“ a napokon v roku 2003 „Tour de France Soundtracks“.
Špecifikom, alebo ak chcete anomáliou Kraftwerku je fakt, že nenahráva nové projekty. A tiež, že z pôvodnej zostavy ostal len líder Ralf Hütter. Ďalší dvaja členovia Henning Schmitz a Fritz Hilpert v 90. rokoch vystriedali predošlú rytmickú úderku Karl Bartos a Wolfgang Flur. A najnovší člen Falk Griefenhagen len nedávno nastúpil na miesto, ktoré v roku 2009 opustil legendárny Florian Schneider, čosi ako robotická ikona kapely.
Napriek všetkému je vystúpenie Kraftwerku strhujúce a potvrdzuje výnimočnosť zoskupenia. Alebo skôr idey. Konceptu. Zaujímavý, hoci nie prvoradý, je zjavný technologický pokrok: V roku 1991 batéria techniky, za ktorú hudobníci vyliezajú na začiatku koncertu svietiac si baterkami. V roku 2005 štyri klávesnice s notebookmi. V roku 2019 už len štyri klávesnice. Dotykové. Bez monitorov. A na plátne za skupinou projekcia 3D.
Skupina napriek odosobnenému imidžu pôsobí oveľa „ľudskejšie", veľká časť hudby je zaspievaná a zahraná, prípadne modulovaná naživo. Žiadne unudené púšťanie pesničiek z počítačov. Ralf Hütter si evidentne užíva spev aj vydávanie zvukov cez vokodér. Zvuk kapely je hutný, hoci po koncerte divák nie je ohučaný, rytmika a basy prehádžu a rozochvejú celé vaše vnútro, hudba nekompromisne zalezie do každej bunky a prenikne vás ako rádioaktívne žiarenie či uháňajúci expres.
Hütter bude mať v auguste 73 rokov, Hilpert a Schmitz sú šesťdesiatnici. Ale energia, ktorú Kraftwerk vytvára, je obrovská. Je to čosi mimo pop music, big beatu, žánrových škatuliek. Čosi ako najvyšší stupeň abstrakcie. Music Non Stop. Hudba je s vami stále, vždy a všade a nemožno ju vypnúť. Buď ju máte v sebe alebo nie.
MÁRIUS KOPCSAY