Mareka Rakovického poznáme skôr ako frontmana slovenskej hudobnej skupiny Lavagance. Na sklonku roka 2018 však vydáva pod názvom „Rakovicky“ debutové cédéčko Cicero. Spolu s ním sa na jeho tvorbe podieľali aj Peter Krčula (gitara), Oliver Fillner (klávesy), Atilla Szeiff (bicie). Na albume je jedenásť skladieb, ktoré potešia i náročnejších milovníkov domácej hudobnej tvorby.
Znamená vydanie sólového albumu Cicero koniec Lavagance, alebo je to iba jeden z tvojich naplnených snov?
Je to začiatok nového projektu, z ktorého sa postupne sformovala kapela so štyrmi členmi. Koniec Lavagance to určite neznamená.
Kto je autorom hudby a textov?
Autorom textov som ja a hudobne sme spoločne popreplietaní. Niektoré piesne som napísal už pred dvoma rokmi. Niektoré sú Petrove a Oliverove, ale na všetkých sme robili spoločne. Produkovali sme ho tiež všetci spoločne. Hlavne ja, Peter Krčula a Oliver Fillner.
Tri skladby ste naspievali v slovenčine, ostatné v angličtine. Aký v tom je zámer? Aká je výpovedná hodnota textov?
Na albume nie je nič zámer. Tvorili sme ho spoločne dva roky, robíme to preto, že nás to baví. Texty mali prirodzený vývoj. Niektoré sú v slovenčine, ale väčšina v angličtine. Takto to bolo pre nás prirodzené. A akú majú vypovednú hodnotu, to musia posúdiť iní.
Ktorá zo skladieb je pre vás singel č.1?
Ak mysliš, ktorá je naša najobľúbenejšia, tak asi každá v nejakom čase. Asi vždy tá posledná dokončená. Pre mňa je to momentálne titulná Cicero.
Má Cicero cieľovú skupinu poslucháčov?
Tým sa vôbec nezaoberáme. Robíme hlavne to, čo nás baví a koho osloví uvidíme.
Môžu sa fanúšikovia tešiť na koncerty alebo turné? Kde vás môžu vidieť najbližšie?
Pravdepodobne na jar by sme mali odohrať zopár koncertov aj v zahraničí, tak dúfame, že sa nám to podarí.
Ako sa líšia méty a sny Mareka Rakovického v čase, keď začínal hudobnú kariéru a teraz?
Ani keď som začínal, ani teraz si nedávam méty. Hudba je niečo, čo robím rád už od detstva. Bol to pre mňa únik z reality do sveta, kde som sa cítil dobre. Hudba mi vytvorila prostredie, v akom som chcel žiť, a to sa dodnes nezmenilo.
Vystupovali ste (Lavagance) po dva razy pred Duran Duran či Depeche Mode na bratislavských koncertoch. Stretli ste sa s nimi osobne?
S Duran Duran áno, ale s Depeche Mode to bolo ťažšie. Len sme ich videli prichádzať, asi na šesť metrov. Dave okamžite po koncerte sadá do auta a opúšťa miesto. Čiže to nebola šanca. Pri Martinovi som bol veľmi blízko a mohol som sa s ním aj odfotiť, ale bolo mi ľúto ho s tým otravovať, keď som videl, že toho má dosť a balil sa do deky. Nie som ten typ človeka, ktorý by chcel pre fotku vyrušovať. Bol som spokojný s jeho prítomnosťou.
Obe tieto kapely sú hudobnými ikonami pre generácie ľudí na celom svete. Ovplyvnila vás nejako ich tvorba?
Samozrejme, mal som to obdobie tiež.
Ako vidíte budúcnosť Lavagance?
Pripravujeme pomaly nové veci.
Máte vlastné štúdio, chodia k vám nahrávať zvučné mená, dokonca aj zo zahraničia. Bude pre vás pracovnou prioritou alebo dostane prednosť vlastná tvorba?
Štúdio je priorita, ale už v ňom pracujem skôr ako manažér. Venujem sa jeho chodu a popritom sa venujem hudbe. Vychoval som šikovných chalanov Tomáša a Kevina, ktorí ma plnohodnotne zastupujú. Som za to vďačný.
Miroslav Demín