Recenzie CD * NP 2/2020

LE PAYACO
Pohyblivý v nehybnom
Bruuder Records
 

            Tomáš Sloboda a spol. si dali päťročnú pauzu od nahrávania, aby sa potom zišli na chalupe a spoločne skomponovali deväť príjemných songov. Tie sa teraz objavili na novom albume, ktorý vychádza na CD, LP a samozrejme bude dostupný aj na streamovacích službách.

            Kapela sa s nahrávkou dokonale pohrala. Na albume počujeme mnoho nástrojov vrátane hoboja, vibrafónu, čembala…, s ktorými v štúdiu vypomohlo pár hostí. Výsledok stojí za to. sa Album sa najlepšie bude počúvať, keď sa pohodlne usadíte do kresla, ako sa spieva aj v jednej zo skladieb, pretože nálada všetkých je pomerne komorná, založená prevažne na ostinátnej basovej linke a vcelku jednoduchej rytmike. Na tento základ sa potom nabaľujú všetky tie zvuky, farby a melódie v dokonalých aranžmánoch. Prím ale majú väčšinou gitary a klávesy. Tých je  na nahrávke tiež požehnane, ale využívajú sa veľmi účelne a nápadito. Všetky skladby sú krehučké, nesúce sa ale na pevných krídlach melódie. Niekedy sa pravdaže treba z kresielka aj postaviť a veľmi jemne si zahopsať, ako napríklad pri potencionálnom hite „Ráno“, ale inak si celkom vystačíte pri poklepkávaní nohou, či plieskaní po stehne.               

            Priznám sa, že pri slovenskej produkcii mi najviac vadia texty a snaha „textárov“ rozpovedať príbeh a hrať sa na Deža. Le Payaco je výnimkou. Texty dokonale súznejú s hudbou, sú spevné a to aj vtedy, keď nie sú založené na rýmoch. „Niekedy“ s nádhernými zvonivými gitarami, či „Nemusíš sa báť“, s dokonalou ursinyovskou  atmosférou sú pre mňa vrchol albumu. CD končí vypalovačkou ako od U2, „Vyjeme“, čo je dobre, pretože už som sa začal trošíčku nudiť. Je koniec, ale ak si album pustíte ihneď od začiatku, začnete tam, kde ste skončili.

            Je úžasné, ako sa do prejavu, skladieb a nakoniec aj na poslucháča preniesla kľudná a pohodová atmosféra, ktorá, ako tvrdia chlapci z kapely, nastala keď vypadli z mesta von, tak ako kedysi Osamelí bežci.

****

JÁN GRAUS

STORY 
Story (EP)
Pavian Records
**** 

U Paviánov, na labeli Dr. Horáka, vydal svoje autorské EP basgitarista, skladateľ, publicista aj textár Marián Zima. Svoj projekt „Story“ živí občasným hraním už pár rokov. Pomedzi to píše, točí klipy k svojim pesničkám. Škoda, že toho nestihol nahrať (či zložiť?) viac, pretože toto svieže EP ma zaujalo. Skladby majú bluesový základ, no ďalším jednotným znakom či stopou je len basgitara a osoba Zimu. A samozrejme ešte Peter Preložník, jeho klávesy a Garage Studio Viničné, kde EP dali skvelý zvuk! Každú zo štyroch skladieb nahrala iná partička a naspieval iný spevák. Pali Hammel sa zhostil prvej skladby „Keď sa nikto nedíva“ veľmi s citom a dosť ťažký text, ktorý sa mi zo začiatku vôbec nepáčil, zaspieval bravúrne. Zaznie aj gitarka starého známeho René Lacka. To isté sa dá povedať o Lipovi v „Bojím sa nočných zvonení“. Svieža vec so skvelým Lipovým frázovaním, gitarou Miroslava Zahradníka a trúbkou Ondreja Jurašiho by mohla byť stálicou v Petrovom repertoári. Skvelý bluesrock „Z knihy receptov“ v podaní piešťanskej legendy Petra „Punto“ Remiša je treťou skladbičkou. Vtipný text v Puntovom origálnom podaní doprevádza Peter Preložník na klávesy, Gusto Čech na gitare a Jaroslav Rozsíval na bicích. Kolekciu uzatvára živá nahrávka, ktorá vznikla v roku 2014 v Istropolise. Na úvod „Jamajskej sentimentálnej v E-moll“, zaznie chytľavá basová figúra a postupne sa pridá krásna gitara Miroslava Zahradníka. Spieva mne neznámy Gabriel Tóth, ktorý afektuje ako Robo Grigorov. Uňho mi to však nevadilo. To je ale jediné, čo by som tejto minikolekcii vytkol. 

JÁN GRAUS

BLANCH
Delusion
Slnko Records
****

Delusion je pohodový a pokojný debut, s vyzretým zvukom a priezračnou náladou farebnej melanchólie. Štvoricu hudobného zoskupenia Blanch reprezetnuje Bianca Macková s gitarou, jej hlas, hudba a texty v angličtine. Spolu s ňou základnú zostavu tvorí Dominik Špuler (bicie), Marek Votruba (klávesy) a Jakub Kolesár (basgitara). Na nahrávke sú tiež prítomní Filip Hittrich, Igor Ajdži Szabo a Ladislav Végh, v hudobných vodách známe to mená. Sú podpísaní aj pod piesňou „Over Hills“, ktorou sa zoskupenie Blanch zapísalo do povedomia cez Radio_FM (Demovnica, Osmička, RHA 2018). Tvorba Blanch má potenciál ísť do popovej istoty, no Bianca si zvolila vlastnejšiu, úprimnejšiu a hudobne špecifickejšiu cestu. Okrem popu a folku jej zamatovo zafarbený hlas s angličtinou, mierne podfarbenou elektrickou gitarou s delayom až príliš evokuje tvorbu generačne blízkej Daughter (UK). Sprievodná kapela však neznie až tak razantne a drsne, ale priezračnejšie a atmosferickejšie. Album sa od prvej po poslednú skladbu nesie v mierne monotónnom a stále plnom znení zostavy. Okrem dominantného hlasu sú ostatné nástroje v rovnakej pozícii, či už po zvukovej stránke, alebo ich sprevádzajúcej funkcii. Basgitarové party sú veľmi komunikatívne už od prvej skladby. Prijemným hrejivými krátkymi tónmi basa ignoruje opotrebované linky a hutne podfarbuje jednotlivé kúsky. Aj vďaka nej odznejú na nahrávke náznaky regge či fúzií s džezom. Bicie miestami znejú schematicky ako automatický bubeník, ale spolu s basou akoby sa podieľali na harmonickom a rytmickom autorstve skladieb. Elektrické gitary sú v úzadí, držia harmóniu rozkladaním akordov. Žiaden extréme a drsne skreslený zvuk, dôležitý je spev, nálada, nie sóla. Atmosféru dotvárajú úsporné harmónie kláves. Aj preto Blanch funguje ako projekt, kapela a nie debut speváčky, hoci autorsky aj vizuálne je v popredí Bianca. Každý nástroj dorozpráva pri skladbách vlastný príbeh. Napriek pokojnému a až relaxačnému tempu nahrávka neuspáva a určite sa zapíše na zoznam inteligentnej nerušivej hudobnej kulisy. Ak vďaka angličtine prekračujeme slovenský hudobný piesoček. Nevyhneme sa prirovnaniu, no sympatická je vlastná cesta. Očakávanie ďalšieho smerovania Blanch je na mieste. 

JURAJ GONŠOR

MILOŠ BIHÁRY JAZZ FUNK BROTHERS ORCHESTRA
Don´t Worry „Biháry“
Hudobný fond
***1/2

Ambiciózne zoskupenie okolo pianistu Miloša Biháryho prichádza s profilovým albumom, na ktorom pôvodné trio obohacuje sláčikový komorný orchester a dychová sekcia. Osmička skladieb pozostáva zo šiestich kompozícií z pera hlavného protagonistu, ostatné dve veci sú jeho aranžmánmi skladieb klasikov Fryderyka Chopina a W. A. Mozarta. Kapela, ktorá na seba upozornila už na súťaži Nové tváre slovenského jazzu 2013 a zahrala si aj na BJD, získala na Jazz Start Up 2017 cenu Live Performance. Album štartuje pekne zostra a hravo s dobre frázovanou vecou „Unexpected Moments“, plnou muzikantských fórov a invenčných sól so zábleskami rodiacej sa virtuozity, ktorá hádam časom vyzreje do úplnej presvedčivosti. To keď sa k nespornému talentu pridá aj húževnatosť a čas. „Blue Eyes“ (jednu takú má aj Elton John a je prekvapivo jazzovo zharmonizovaná) je bossa s pekným úvodným latino beglajtom v klavíri. Aranžérsky premyslené pasáže s dychmi, sláčikmi a sólovou flautou svedčia o napočúvanosti toho najlepšieho. Kvitujem aj genderovú rovnosť v zostave – sláčiky sú čisto vecou ženského živlu, v dychoch zasa operuje saxofónistka Silvia Macelová. Wow! „Simple Joke“ má harmonický pôdorys, aký majú radi všetci šikovní rómski pianisti. Krásne kilá! Pankáčom síce bude zaváňať barom, ale či sa z horolezci na štítoch nejavia nezasväteným ako mravce? Dobre zafrázované unisoná a sólo Rhodes piána (mohlo byť trochu slabšie a zapasované do podkladu) preukazujú zmysel pre ekvilibristiku. „Lonely Soul“ v meditatívnej nálade evokuje trúbkou s dusítkom Milesa Davisa. A je tu Chopin! „Nocturno Es Dur“ je plné romantiky, ktorú podtrhujú sláčiky. Po jazzovom intermezze klavíra prichádza jazz walse na tri so sladkou flautičkou. Vyše desaťminútová skladba má hneď niekoľko zvratov a to klasické sa v nej snúbi s jazzovým pohľadom celkom organicky. Amsterdam využíva miešanie farieb v širokom unisone nástrojov v téme. Klasicizujúca „Fantasia Di Fuoco“ využíva zvuk cemballa a po úvodnej expozícii sa púšťa v jazzfunkovom groove do vskutku furiózneho tempa. Záver patrí božskému Amadeovi, ktorého tak sugestívne stvárnil Miloš Forman v rovnomennom oscarovom filme. Ťažiskovou témou je Mozartov „Turecký pochod“, ktorý je ideálnou platformou pre exhibíciu i muzikantské fórky. Trúbkové sólo odštartované fragmentom témy mi napokon pripomenulo mojich milovaných Ekseption. Zábavné počúvanie. Nuda nehrozí.

ANDREJ TUROK

PETER PALAJ
News For Peter
Hudobný fond
***1/2

Zdá sa, že jazzovej muzike u nás svitá na lepšie časy. A to nielen vďaka pánom Lipovi a Valihorovi, ktorí ho s tvrdohlavou zanovitosťou propagujú, ale aj vďaka edičnej činnosti košickej Hevhetie či Hudobného fondu. S podporou druhej spomenutej inštitúcie vyšlo aj CD, ktoré sa mi práve vrtí v prehrávači. Gitarista Peter Palaj si do štúdia pozval spriatelených sidemanov, aby nahrali šesť trackov z jeho pera a jeden z autorskej dielne Billa Leeho („Don´t Follow The Crowd“). Človek by vzhľadom k mladíckemu veku protagonistov očakával experimentálne výboje, jedná sa však „vesměs“ o jazzový mainstream na priesečníku be-bopu a tradičných a overených postupov. Úvodná „Beyond The Clouds“ prináša tému v unisone gitary a tenor saxofónu Martina Uhereka, rytmika poctivo swinguje a walking bass Roba Ragana ml. akcentuje starosvetský charakter kompozície. Na druhej strane je potešiteľné, že kapela živo „šliape“. Klavír Luda Kotlára je farbistý a akordické bloky sádže s akurátnou presnosťou a vkusom. Sóla s korením invencie neostávajú pri eklektickom paternovaní vzorov. Dvojka „Plan B“ nadväzuje v temer identickej nálade a tempe. Tón Petrovej gitary je pekne jazzový, chýba mu síce okázalá ekvilibristika chránenca Quncy Jonesa Andreasa Varadyho, ale to je v poriadku. Jeho hra ma baví. Tretia skladba s názvom „Straight To The Core“ naďalej swinguje, hoci v o poznanie pomalšom tempe. Tému na úvod servíruje gitara so ságom bez sprievodu zvyšku kapely. Tá sa onedlho pripojí a vy sa utvrdíte v dojme, že počúvate vyzreté a zohraté combo. Zaužitý úzus téma-sóla-téma variuje poradie sól, inak sa schéma nijako neodkláňa od tradície a tak neočakávajte akékoľvek formálne výstrelky artificiálnych krížení. Krátke sólo kontrabasu je pekne artikulované a strieda sa s bicími Kristiána Kuruca. Tento premýšľavý absolvent brnianskej konzervy je mimochodom čoraz žiadanejším sidemanom. Chlapci skladajú poctu velikánom jazzu ako Hank Mobley, Sonny Clark či Grant Green. V prevzatej veci od Billa Leeho sa v intre predstaví Palaj čisto sólovo. Kombinácia melodickej linky prekladanej akordmi znie vyzreto a presvedčivo. Najbaladickejšia kompozícia albumu má nostalgickú atmosféru. Skladba, ktorá dala celému albumu názov využíva v téme opäť  súznenie unisona saxíka a gitary. „Harsh Bossa“ je jedinou bossa novou albumu a je príjemným osviežením. Len potvrdzuje, že tento pôvodom latinsko-americký žáner časom splynul s jazzovým mainstreamom a začlenil sa do songbooku jazzových muzikantov. Najenergickejšia pecka na záver – „Don´t Sleep“ vás nielenže nenechá zaspať, ale namiesto spánku vám poskytne peknú jazdu vlakom dobre zohratej rytmiky, ozdobenej pozoruhodne kvalitnými sólami.

ANDREJ TUROK

JURAJ HAŠKO & PETER ŠRANK
Simultánky 
Krepan s.r.o.
***1/2

Vlastne ani neviem, či Peter „Kefo“ Šrank, omnipotentný veršotepec, textorytec, piesňopevec, glosohlásnik a románopisec, ešte prevádzkuje svoj kefoweb. Lebo luxusne stvárnený poeticko-hudobný artefakt nazvaný Simultánky, ktorý držím v ruke, je akoby zhmotnením tej jeho chýrnej internetovej stránky, kam sa pred rokmi chodievalo textovať, debatovať o piesňových textoch i všelijako hravo súťažiť. Simultánky obsahujú dve CD, po trinásť piesní na každom, buklet  s Petrovými piesňovými textami a básňami, ktoré boli tým textom inšpiračnou predlohou, a kongeniálne ilustrácie znamenitého Fera Liptáka. Ako keby tu pokračoval vorkšop z kefowebu. Lebo Peter k básňam a piesňam pridáva komentáre, ktorými pred zvedavcami nadvihuje svoje poeticko-autorské bederné rúško a vystavuje dennému svetlu to remeselne neromantické, čo sa skrýva pod ním. Vysvetľuje skrátka čo, čím a ako chcel autor povedať, prečo to robil tak, a nie inak a podobne. Sprvoti som sa zľakol, či nedôjde aj na také ako u Alexandra Sergejeviča Puškina, ktorý tiež v básni romanticky veršoval o jednej, čo sa mu zjavila ako nežný prízrak krásy, ale  priateľovi v liste referoval o udalosti vecne, že „tak som, s pomocou božou, pretiahol Annu Michajlovnu...“ Zostarnutý smilník Lev Tolstoj, keď sa o tom neskôr dočítal, sa div že neodkrvil od pobúrenia. Ale to len tak bokom, poďme k Simultánkam, kde nič podobné nehrozí. Hoci láske sa v Petrovej poézii veru nevyhneme. Zvláštna vec sa prihodila pri tom pretextúvaní básní. V piesňach na prvom CD, ktoré všetky zložil a naspieval Juraj Haško, Petrova pretextovaná a zrýmovaná poetika vyznieva akosi až o generáciu mladšie než on sám, sivejúci už miestami bard. A nie je to len Haškovým chlapčenským hlasom a miestami až šarvaneckým spevom. Rýmovaním, hravým a vynaliezavým, sa do pôvodne nie celkom jednoznačných, vcelku dospelých básní prenieslo aj niečo z večného chalanstva elánovského, žbirkovského, z kamalások a tak... -  mačka si otriasa labky/ budeme počítať kvapky... láska patrí medzi storočné živly / aspoň raz za život si z nej totálne v kýbli... občas chcem byť tak veľmi s tebou / neviem, či som už peklo či ešte nebo... no iný som zvonku iný zvnútra / iný som v láskach aj kamasútrach... Ináč sa ale Peter Šrank nebojí ani takých nevšedných obratov ako:  ... koleno lámem vždy cez palicu / ku kráse rátam aj maternicu... alebo: ... na iný prach sa ja raz obrátim / inak si súkam rozkrok do gatí... veríme len v to čo chceme / poloslepé semä Zeme... či: ... dajte mi pevný bod a pohnem rozumom... Ako skúsený pesničkár si zhudobňovanie svojich textov dobre postrážil. Žiadne obrátené prízvuky či iné nešváry. Všetkých 26 melódií veľmi citlivo kopíruje prirodzenú melódiu a rytmus Kefovho verša. Veď si aj na to najal stopercentných, skúsených muzikantov. Kým rýmované texty nechal zhudobniť a zaspievať všetky (až na jednu) Jurajovi Haškovi, pôvodné voľné verše na druhom CD si rozobrali, zhudobnili a naspievali štyria kolegovia. Aj preto je týchto trinásť piesní pestrejších. Logicky, s rytmom a celkovým uchopením voľných veršov sa bolo treba pohrať až popasovať o čosi viac. Osobne sa mi z celého dvojalbumu najviac privráva pieseň „Túžba, bože, túžba“, s Haškovou melódiou a podmanivým spevom (to je tá „až na jednu“) Ivy Kováčovej. S tak maznavými až šmajchlovne zaliečavými prídychmi, že citlivejším mužom sa ježia chlpy. Príjemné, tieto Simultánky.

GACO NOVOMESSKÝ

VENI ensemble
VENI 0030
Hudobný fond

Ako veľmi hodnotný počin Hudobného fondu a rtv: treba vnímať 2CD album súčasnej novej experimentálnej hudby s názvom VENI 0030. Veľmi zjednodušene povedané: novú hudbu možno považovať za akési panské (vysoko intelektuálne) huncútstvo hŕstky špičkových hudobných intelektuálov, nadšencov a experimentátorov. Niečo ako klub slobodomurárskych rozvíjačov teórie Hudobnej relativity a Hudobného Big Bangu. Nahrávka je zberateľská rarita a teším sa, že ju vlastním. Je prierezom tridsaťročnej činnosti najstaršieho súboru novej hudby na Slovensku VENI ensemble. Ide o výber živých nahrávok rôznej experimentálnej hudby pozbieranej za obdobie rokov 2006 až 2018. Dirigujú Daniel Matej, Marián Lejava a Balazs Horváth. Okrem iných na albume účinkujú aj slávni experimentálni skladatelia a improvizátori Hilary Jeffery, Elliott Sharp a maďarské združenie THReNSeMBle. Hrajú sa náročné hudobné experimenty Mariana Lejavu, Daniela Mateja, Karlheinz Stockhausena, Pedra Rebela, Hilary Jefferyho, Elliotta Sharpa, Christophera Foxa a Giacinta Scelsiho. Pre tých, ktorí netušia o čo ide v  „novej hudbe“, možno napovie viac názov jednej zo skladieb: „Trio pre tri nešpecifikované nástroje“. Album obsahuje výbornú textovú prílohu, ktorá zrozumiteľne popisuje princípy vzniku a interpretácie experimentálnej improvizovanej hudby. Ešte raz vďaka Hudobnému fondu a rtv: za mapovanie ambicióznych slovenských umeleckých aktivít v tejto výnimočnej oblasti hudby.

RADO TIHLÁRIK