DURA & BLUES CLUB
Buterfláje lecá
Indies Happy Trails
****
Juraj „Dura“ Turtev je jedna z najvýraznejších osobností slovenskej bluesovej scény, aj keď jeho pôsobenie a inšpiračné zdroje nie sú už dlho ohraničené len mantinelmi klasickej dvanásťtaktovej bluesovej schémy. Ak v jeho prípade hovoríme ešte o blues, oveľa viac tým myslíme bluesový pocit, spodné prúdy, ktoré sa preplietajú piesňami, nech už sú formálne zabalené v akomkoľvek dizajne.
Kým iní bluesmani si vystačia s jednou schémou, zaklínajúc sa pritom štýlom, Turtev si neberie žiadne obmedzenia a labužnícky si vychutnáva svoje blues adjustované v najrôznejších podobách a ožiarené najrôznejšími vplyvmi. A tak na jednom konci turtevovského spektra ho nájdeme v komornej podobe sólového pesničkára s gitarou a na opačnej strane naopak jeho najelektrickejšiu inkarnáciu, skupinu Bluesweiser. A medzitým sa rozprestiera folkbluesové zoskupenie Dura & Blues Club, poeticko-bluesový projekt Šamorínske verše alebo účinkovanie v príležitostných zoskupeniach, akými sú Veteráni zo Salón Doré.
Projekt Dura & Blues Club, pod hlavičkou ktorého Turtev nahral svoje ostatné cédečko Buterfláje lecá je v podstate voľné zoskupenie hudobníkov, ktorí sa schádzajú k jednotlivým vystúpeniam či nahrávaniam. Počas dvoch desiatok rokov sa v ňom vystriedala viac ako stovka najrôznejších muzikantov, o ktorých však napospol platí, že naladenie sa na spoločnej ľudskej i muzikantskej vlne sa vždy neodmysliteľne spájalo s vysokou hudobnou profesionalitou. V porovnaní so spomenutou stovkou hosťujúcich v Blues Clube nepredstavuje 19 hudobníkov, s ktorými Turtev nahral toto najnovšie CD, nijak závratné číslo. O ich profesionalite však svedčí aj to, že hudobné základy k prevažnej časti albumu (k 12 piesňam) nahrali počas jediného dňa.
CD Buterfláje lecá akoby bolo uzatvorením istej etapy Turtevovej tvorby, ukončením trilógie Šamorínske verše. Z tohto projektu, ktorý vznikol v spolupráci s poetkou Juditou Kaššovicovou a vyšiel v podobe nádherných knižiek s cédečkami (za účasti špičkových slovenských a maďarských hudobníkov), sa na najnovšom albume Blues Clubu objaví hneď pätica pesničiek, ktoré aj dnes tvoria akési Best of šamorínskych veršov (Krásny pocit, Autíčko, Si tu, Pieseň moruší, Život ty rieka divoká). Sú prearanžované, hadie tóny ústnej harmoniky nahradí kĺzavá slide gitara (Si tu) alebo spomalenie pôvodnej verzie pridá na napätí novej (Autíčka); komornosť Šamorínskych veršov vystriedala nákazlivá energia a muzikantské riffy Blues Clubu. Jedinou výnimkou je Modroblues – to je vari ešte introvertnejšie než pôvodná „šamorínska“ verzia a na dôvažok ešte získalo na spirituálnosti Turtevovým alikvotným spevom.
Keď som písal o Blues Clube ako o voľnom združení, na novom CD Turtev túto filozofiu doviedol do dokonalosti a svojim hosťom i spoluhráčom otvoril dvere dokorán. Petrovi Lipovi ponúkol pieseň svoju Hudba, Jano Litecký Šveda si s neuveriteľným drajvom „strihol“ vlastné Blues o záchrannej brzde, s nestorom slovenského bigbítu Jožom Barinom si Ďuro Turtev zaspieval v prevzatej pesničke poľského bluesmana Tadeusza Nalepu Ty si tá pieseň. A aj keď Juraj Turtev na svojom CD možno do istej miery spomína (veď tieto hosťovačky, ale aj závideniahodná zostava muzikantov sú najmä o stretnutí starých priateľov), toto spomínanie je na míle vzdialené od nostalgie. Veď svoje miesto tu má aj ftákovina, akou je rap Buterfláje lecá, naspievaný v zmeske západoslovenských nárečí. Buterfláje sú parádny album...
Miloš Janoušek
KARPATSKÉ CHRBÁTY
XXXXX
Abusus
****1/2
Karpatské chrbáty nie sú prvými ani poslednými, ktorí nanovo nahrali svoje piesne a vytvorili z nich výberovku. 5 krížikov symbolizuje jubilejný vek, ktorý dosiahli niektorí členovia kapely a X potvrdzuje desiatu nahrávku v diskografii kapely. Vynovených devätnásť skladieb pochádza z ôsmich albumov. Pocty umiestnenia na výberovke sa nedostalo skladbám z Canis Carpaticus (2009).
Album drží šťavnato pohromade už od prvej skladby Keď som pásol matrace. Nový, dravý a aktuálny zvuk skladbám veľmi pristane a vtiahne do rockpunkovej alternatívnej nakladačky ako na dobrom koncerte. Setlist výberovky vám nedá vydýchnuť nahustením skladieb vedľa seba či slovným prepojením (spomeňme Kocába, Pavlíčka, Lasicu, Kaščáka, Nvotovú, pribíjanie klincov, pokriky, výkriky…). Nanovo nahrať skladby má výhodu v nových aranžmánoch či vo zvukovom vyvážení poprehadzovaných skladieb z rôznych období. Chronologické usporiadanie výberoviek má svoje úskalia slabšieho a silnejšieho obdobia. Preto je naozaj lepšie pomixovať staré s mladými a hitovými v novom obleku, ak nie sú časové možnosti na živák.
Ak niekto nepozná KCH, ide o zoskupenie ktorého súčasťou je Braňo Jobus – spevácky aj textovo. Texty sa točia či už okolo zvieratkovskej témy (Had nemá vlasy, Zajace, Hroch Karol), základ Jobsových kníh pre deti, alebo vychádzajú z reality sociálnych vzťahov vyjadrených priamočiarym a postpubertálnym slangovým štýlom (Dobre je, keď sa huba obleje, Zavrela ho a on zostal doma, Zavri si konečne hubu). Táto druhá tematika sa pretavila v zoskupení Vrbovskí víťazi (priemyselný folklór) a v projekte Abusus (elektronické podmazy na antialkoholické témy). Braňo Jobus je neprehliadnuteľnou postavou scény s prívlastkom alternatívna. Svojím úprimným vyjadrovaním, patriotizmom a motivačnými príbehmi zo života sa vie priblížiť širokému publiku. Výberovka KCH sa textami približuje k poézii denného života s iskrou recesie (podobne ako L+S+F, Lojzo, Horkýže Sliže). Jobus v piesňach s obľubou pracuje s prehnanou artikuláciou a operným výrazom polovážneho pátosu a komiky, čo spája všetky jeho projekty.
Bolo by chybou pri KCH nespomenúť skvelú gitaru Miroslava Kusého. Vyčistené územčisté riffy a sóla vyznejú oveľa nápaditejšie spolu s podporou basgitary Romana Klča. Štvoricu KCH uzatvára Peter Hrdina na bicích. Štvorica podpísaná pod XXXXX stála aj pri debute (spolu s trúbkami Štefana Slabého) a následne všetkými albumami. Vynovená dychová sekcia z pôvodných nahrávok je zastúpená v ostrých trúbkach Mareka Bielika (Art Music Orchestra) a saxofónoch Petra Kohouta (BLAS, CHVM). Ženský spev patrí Lenke Dubeňovej známej z hosťovačiek na Jobusových detských projektoch
Čo chýba albumu do plných piatich krížikov? Azda úroveň, ktorú KCH ani nechcú dosiahnuť – masívny úspech, hitovosť. Štýl, ktorý je až príliš vlastný, prízemný, sebaistý, sebastredný ale poctivý, úprimný a vytrvalý hudobne i textovo dostal čerstvý a šťavnatý rockový kabát.
Juraj Gonšor
TOMÁŠ KOČKO A ORCHESTER
Sadné zrno
Tomáš Kočko, 2019
****1/2
Sadné zrno je veľmi krehký a krásny album. Zaradený v dlhom páse nahrávok zoskupenia Tomáš Kočko a Orchester vyčnieva nielen poeticky, ale aj hudobne. Vracia sa ku hudobným a poetickým koreňom rannej diskografie, k poézii valašského básnika Ladislava Nezdařila. Sadné zrno si dlho držal status nezohnateľného kúska aj u fanúšikov a priaznivcov. Pôvodné CD vyšlo ako súčasť básnickej zbierky, ako ilustrácia Nezdařilovej poézie.
Z pôvodnej jedenástky (Sadné zrno, 2002) sa na aktuálnu nahrávku dostalo sedem piesní. Svoje miesto neopustili dva kúsky, recitácia Ladislava Nezdařila a bonus Formani. Aktuálnu podobu Sadného zrna obkolesili dve nádherné novinky, úvodná, rozsiahla a meditatívna Ešte sa ohlédni a záverečná Vyplauj meze. Zmena nastala aj v poradí piesní a vznikol tak staronový materiál, vybočujúci z trendu nanovo nahraných albumov.
Kočko s Orchestrom sa vrátil k pôvodnému zvuku pesničkárstva. Rytmika na akustickej gitare, nápadité sóla na zobcovej flauty, pizzicato na kontrabase, husľové kontry, občasné sláčikové sólo. Svoje miesto tu má aj malý cimbal, náznaky bicích a perkusií. Dvojhra huslí a flauty (Javorníček), či husľové kontry, flauta a minimalistické perkusie (Za tylovskú stranu) evokujú sviatočnosť blízku z albumu Koleda. Navyknutým na nedávnu tvorbu Tomáša Kočka bude chýbať mužská či ženská zborovosť, ženské sóla, razantné bicie, no to je len chvíľka.
Po farebnej smršti ľudových piesní, po autorských piesňach na slovanskú tému, tu máme zrazu folkový pokoj, čistotu a poetickosť vo valašskom nárečí. Poézia Ladislava Nezdařila nie je vyumelkovanou prostoduchou parafrázou na ľudovú nôtu. Ilustrácia a dofarbenie Nezdařilovho posolstva najviac vystihuje pomalé a pokojné tempo Sadného zrna. Sympaticky sa tak stierajú hranice medzi českým a slovenským jazykom. Z vnímania a započúvania sa, z miestami až zádumčivého pokoja, nevytrháva ani jedna pieseň.
Ak náhodou nabehne rýchlejšie a rytmickejšie tempo, tak je dávané postupne, nerušivo v pulze poézie. Pochopenie sveta, ktoré prináša Sadné zrno, sa počúvaním vďačne znásobuje.
Juraj Gonšor
SIMA MARTAUSOVÁ
Len tak sa stíšim
Universal
***
Sima Martausová sa vyspievala s gitarou do éterov rádií a zároveň si udržala status pesničkárky vychádzajúcej zo slovenského gospelu. Aktuálna víťazka OTA v kategórii speváčka potvrdzuje, že patrí do prvej ligy. Piesne Nenahraditeľná a Čaro obyčajných vecí, ktoré sú súčasťou albumu, majú milióny zhliadnutí.
Simin rukopis sa nemení od prvého albumu. Jej piesne sa začínajú podobať ako vajce vajcu. Nie je to riziko folkového štýlu. V začiatkoch rozprávačský šansón s mladučkou babou a jej ukecanými rýmami pôsobil šťavnato. Pekný vizuál na pódiu prepáčil mnoho slov a umožnil ľahko stráviť metaforický balast textov. Martausová stále ostáva dievčaťom, ktoré v textoch hľadá smerovanie. Spestrením bolo päť chlapov kapely, ktorá výrazne muzikantsky nevytŕčala. Už v úvode albumu znie sviatočný akordeón v pomalom tempe ako ho pri Sime poznáme. Aj tu je dojemná sláčiková sekcia (Do stratena, Svetlá), saxofón Michala Žačka (Čaro obyčajných vecí) pripomína dychové sekcie použité na predošlých albumoch. Okrem gitary sa výrazne dominantným stal klavírny akordický sprievod. Vďaka gospelu máme mnoho dobrých speváčok, no azda jediná Sima sa k nemu stále hlási so vztýčenou hlavou a práve týmto albumom (Baránok, Modlitba). Na jednej strane svedectvo, na druhej strane akceptácia rôznorodým zastúpením poslucháčov. O to viac znie rozpačito kŕčovité zažartovanie v texte Móda.
Čo je ťažko stráviteľné sú okaté harmonické a melodické postupy v známej piesni Nenahraditeľná. Na albume sa nachádza v akustickej verzii. Niekto v Nenahraditeľnej našiel podobnosť so Sonyou (Chcem hrať fér), ďalší s Macy Gray (I Try). Ak sa Sima vedome pohybuje medzi gospelom a popovou komerciou je zarážajúce zaradenie vyspievaním melódie, ktorá sa nápadne podobá na kresťanský hit Až do konca dní. Podobnosť čisto náhodná na pár akordoch je rizikom popu. Úprimný prejav v textoch dokáže obmäkčiť nejedno poslucháčske ucho. Sima pridáva k desiatke albumových vecí dva bonusy: Modlitba s Dievčenským zborom a Holubička so Symfonickým orchestrom a Adamom Ďuricom. V započúvaní sa do celku netvoria prilepený chvost bonusu, ale dotvárajú charakter nahrávky.
Len tak sa stíšim má v sebe akustickú pokoru, ktorá u Simy stále funguje.
Juraj Gonšor
DANIEL SALONTAY
Startalker
Slnko records
***
Je odvážne spoliehať sa len na hudobné motívy a inšpiráciu. Inšpiráciou bola tentokrát osobnosť Milana Rastislava Štefánika, osobnosť európskeho až svetového významu. Osobnosť natoľko zapísaná do duše Daniela Salontaya (Longital), že keď dostal príležitosť napísať hudbu k filmu o Štefánikovi, neváhal. Škoda, že sa film nakoniec nezrealizoval, no skladby boli už na svete. Tie následne našli miesto v divadelnej inscenácii Masaryk/ Štefánik (Divadlo Aréna, 2018).
Nová hudba bez obrazu, textu, slova či spevu si ťažšie hľadá cesty na zakorenenia sa. Aj preto má Startalker autorské odporúčanie ako soundrack ku pozorovaniu hviezd. Štrnásť inštrumentálnych skladieb sa rozvíja v chronológii Štefánikovho života. Zodpovedajú tomu jednotlivé názvy (Bibilonaut, Belle Epoque, Mont Blanc Bolero, Tahitská Bystrica). Album sa nesie v pochmúrnejších náladách, v melancholickom šere. Kto štefánikovský kľúč k vnímaniu hudby nepotrebuje, môže ho vnímať kolážovito, podprahovo a vytvárať si vlastný príbeh.
Z atmosférickej „vesmírnej hudby“ najviac doteraz zarezonoval a mal výrazný poslucháčsky úspech Malý Princ (Henrich a Tedea, 1996), a to vďaka nielen predlohe, ale aj rozprávačstvu Richarda Müllera. Malý princ mal piesne, pesničkovosť, monológy. Startalker stavia viac na poslucháčskej fantázii. Textu a piesni sa zďaleka vyhol, čo je pochopiteľné, malo ísť o hudbu k filmu. Salontay je však melodik a gitarista. Azda preto vyčnieva výrazne vždy jeden alebo dva spevné motívy. Očakávame od hudby ku pozorovaniu hviezd rušenie vlastnej sústredenosti? Po sľubnom ambientnom prológu sa album rozbehne v konkrétnych melodických témach. V prvej polovici albumu absolútnu pozornosť na seba strhne bolero so zvučnou pianolinkou. V druhej polovici je to spojenie hudby tahiti so slovenským folklórom. Startalker sa príliš nerozlieva a nestráca v harmóniách a atmosférach, čo by nebolo na škodu. Je miestami veľmi drsne konkrétny a zároveň nástrojovo pestrý. Z ambientnosti prechádza pomedzi atmosférickú vesmírnu hudbu až k worldmusic.
Hodinka počúvania tvorí sínusoidu pokoja, napätia, uvoľnenia. Počúvanie Startalkera chce byť inšpiráciou ku študovaniu Štefánikovho života. Máme k dispozícii soundtrack, ktorému chýba konkrétny obraz. Poslucháč je prizvaný na jeho dotváranie.
Juraj Gonšor
NIKITIN, ŠRÁMEK
“Cirkus Metropol” - hudba z filmu
Real Music House
***1/2
Rozžiarené šapitó a v pieskovej manéži nastupuje defilé za rázneho rytmického doprovodu kapely. Prvý kráča riaditeľ cirkusu, za ním samozrejme klaun a potom kone v krásnych postrojoch. Akrobati a žongléri sa rozcvičujú, ale jeden predsa robí rôzne psie kusy na chrbte statného žrebca. Nastúpi aj Copelia a predvedie svoj tanec. Nie, nie je to Salome, ale jej vystúpenie je elektrizujúce. Ale čo to, akrobat padá, ťažko sa zbiera, oprašuje sa od pilín a piesku. Deťom sa zatajil dych, dievčatá si zakrývajú ústa dlaňou. Akrobat sa ale pomaly pozbiera a za pomoci ostatných odkrivká ku svojej maringotke. Zareve lev. Z manéže sa stane obrovská klietka a akoby spod zeme do nej vbehnú šelmy. Začnú chaoticky pobehovať. Vzduchom zaznie prásk! Zrazu každý vie, kde je jeho miesto a za zvukov pomalého, skoro až pohrebného pochodu si každé zviera nájde svoje miesto. Nad tým všetkým sa na hrazde hojdá akrobatka, ak by spadla, bude to rovno do roztvorenej papule Elzy. Tam si ale už pchá hlavu krotiteľ, človek nevie, na čo sa má skôr pozrieť! Šelmy zmiznú a do manéže vbehne klaun. Eržika a Mirčó!!!! Kričí uvádzač v červenom fraku. Ľudia razom zabudnú na hrôzy videné pred chvíľou a bavia sa improvizáciou klaunov. Počujeme erdžanie koní. Manéž sa za zvukov trúbky zaplní nádhernými zvieratami. Útla cvičiteľka defiluje na ich chrbtoch, ale to už prichádzajú na rad žongléri s fakľami a vzduchom lietajú ohnivé obruče. Cez ne preletujú akrobati, váľajú sa v piesku, ale zdanlivý chaos nakoniec vyústi do konečného defilé. Riaditeľ kráča teraz na záver a ďakuje divákom a orchestru, že prišli a vytvorili opäť skvelú atmosféru v Cirkuse Metropol, ktorý sa zastavil vo vašom meste na svojom možno poslednom turné… Len na kapelu niekto zabudol, ale oni si už zvykli a balia si svoje nablýskané trúbky a saxík do otlčených puzdier. Pravda, s organom je to horšie, ale bez neho by to nebolo ono. Zavalitý bubeník si najskôr dáva jedno zaslúžené orosené. Trombonista začne s láskou čistiť jeho skvelý nástroj, nádherný kontrabas už tróni na riaditeľskom kresle a kapelník všetkým podáva ruky a ďakuje za bezchybný výkon.
Ján Graus
STEHLÍK & PTASZEK & ČIHÁK
Screaming The Blues
P+C 2019 Galén
***1/2
Po návrate harmonikára a speváka Matěja „Mateo“ Ptaszeka z Latinskej Ameriky bola hudobná verejnosť zvedavá, kam budú jeho hudobné kroky smerovať. Netrvalo dlho a Matěj sa objavil s novou formáciou - ako trio na festivale Living blues 2019 v Bratislave. Po podaní rúk a milého zvítania mi pristálo na dlani CD s názvom SCREAMING THE BLUES, ktorého spolutvorcami sú jeho noví spoluhráči - gitarista a spevák Jan „St.Johnny“ Stehlík a kontrabasista Jan „Elvis“ Čihák. Pokiaľ St.Johnny Stehlík už roky obohacuje českú hudobnú scénu skvelou gitarovou hrou a hlbokým až „hookerovským“ spevom, tak Jan Čihák zvaný Elvis je rokenrolovou 'starou pastou' (kapela Screwball) známy už od polovice 80. rokov minulého storočia. Za názvom albumu SCREAMING THE BLUES (scream = kričať, vrieskať) sa skrýva i čo-to zo štýlového zamerania bluesového spevu. Prvky 'kričavého' blues, úvodné frázy sa zakričia, môžeme počuť u B.B.Kinga, Elmora Jamesa, Howlina Wolfa, Etty James či Koko Taylor (a mnohých ďalších). Na Slovensku sa tento prvok vyskytuje v speve Jozefa Barinu a čiastočne u Jána Liteckého Švedu, Nora Červenáka (ZVA 12-28 Band) či Bonza Radványiho. Späť k CD. Barokový kontra-tenor, plus temperament a bluesové cítenie Matěja Ptaczeka sa priamo pretavili do výberu skladieb. Hneď prvá skladba 'Dust My Broom' od speváckeho giganta blues Elmora Jamesa sedí Matějovi ako uliata, aby posledná 'Rolling and tumbling' (tu tiež spieval Elmore James ale v inom prevedení) dala kričavú bodku v štýle a la Matěj Ptaszek spevák. Album predstavuje desať skladieb, z ktorých osem tvoria bluesové štandardy a dve sú autorské kompozície z dielne Jana Stehlíka. Autentický spev Stehlíka sa pekne prejavil v John Lee Hookerovej skladbe 'Boom Boom' ako i vo vlastných piesňach 'TV Jump' a 'Sweet Fifty'. Bluesové štandardy ako 'Sitting On the Top of the World', 'Stormy Monday' či 'Killing Floor' sú podarenými verziami v nekompromisnej spevovej a harmonikovej detonácii, ktorú poznáme zo všetkých projektov, v ktorých sa Ptaszek vyskytol (Ptaszek & Beňa, Dobré ráno Blues Band). Hudobne sa projekt pohybuje na pomedzí delty a chicagskeho blues. Konkrétna a štýlovo vyvážená Stehlíkova elektrická gitara rytmicky korešponduje s Čihákovým kontrabasom a Ptaszekovi neostáva nič iné, len to celé prekryť výpoveďou svojho vnútra. Natískala sa mi zvedavosť, kam Matěj Ptaszek, firemný hráč firmy Hohner harmonikovo dospel. Jeho hra v minulosti pripomínala štýl Sonny Terryho, avšak po vypočutí tohto projektu som nadobudol pocit, že jeho štýl nadobúda prvky jedinečnosti a začína byť nezameniteľný (ako na Slovensku Erich Boboš Procházka). Na projekte sa stretáva drsné Chicago s hravou country-blues harmonikou. Ako prvé by som na projekte vyzdvihol rytmické cítenie Jana Elvisa Čiháka, ktorý presne rozumie tomu, čo blues jeho kolegov potrebuje. Hold, Elvis Aaron Presley z Mississippi rozumel černošskej hudbe viac ako ktokoľvek iný v žánri, v ktorom sa preslávil. Ako druhé, skvelú vlastnú tvorbu Jana St. Johnny Stehlíka. 'Sweet Fifty' (harmonicky nepripomína B.B. Kingovu 'Sweet Sixteen') je skvelý bluesový text a dáva signál dámam, že aj v päťdesiatke majú čaro. Skladba je podfarbená vtipným dialógom Ptaszeka v španielčine. Skladbou 'TV Jump' vypovedá, že blues povznáša ducha na rozdiel od TV plnej negativít. Ako tretie, vyzdvihnem Matěja Ptaszeka za skvelý výber spoluhráčov, medzi ktorými vzájomne funguje 'chémia'. Projekt má live atmosféru, čo je v tejto hudbe priam nutnosť. Trio šliape a hráčska kvalita je nesporná. Dlhodobejšie koncertovanie však má potenciál manifestovať ešte väčší umelecký prínos – v práci s dynamikou a prácou na pôvodných kompozíciách.
Skrytou slabinou je Matějova angličtina, ale to sa týka nás všetkých - spevákov blues. A vadí to vôbec? Matěj má však bonus – skvelý SCREAMING!
Juraj Dura Turtev