Sitra Achra & Blues pre naše storočie

 

 

sitra_achra

 

Kapela Sitra Achra bola založená na podnet Ericha „Boboša“ Procházku (ústne harmoniky, spev) na jar v roku 2006 v Bratislave. Spolu s ním ju tvorili Igor „Ajdži“ Sabo (bicie) a Štefan „Pišta“ Lengyel (gitara). Preslávili ju hlavne jej pravidelné pondelkové koncerty v libresse Next Apache v bratislavskom Starom Meste, na ktorých sa stretávajú milovníci kvalitnej a zaujímavej hudby. Neskôr sa kapela rozrástla na sexteto, pridali sa Martin Zajko (gitara), Martin Gašpar (basová gitara) a Martin Wittgruber (klávesy). Členov Sitry Achry spájajú viac ako dvadsaťročné skúsenosti zo spoločného hrania i kamarátske vzťahy. Jej hudba vyrastá z blues, no obsahuje aj prvky funku, soulu, swingu, reggae, dubu, rock´n´rollu, R&B či hillbilly. Repertoár kapely tvoria známe prevzaté skladby vo vlastných objavných aranžmánoch a s temnou, magickou atmosférou. Hráva predovšetkým v bratislavských kluboch, ale aj na festivaloch na Slovensku a v zahraničí. V novembri 2020 vyšiel nový štúdiový, prvý akustický album Sitry Achry s názvom „SITRAcoustic“.

 

Kapela Sitra Achra púta pozornosť nielen svojou hudbou, ale aj svojím názvom. Ako vznikol a čo znamená? 

Boboš: V reči starých kabalistov to znamená „druhá strana“. V podstate existuje verzia ako tajná kabala, zakázaná kabala alebo zadná časť kabaly a tomu sa hovorí Sitra Achra. V blues sú jasne dané štandardné veci, ktoré vznikali (aspoň teda to, čím sa my inšpirujeme, čo sa my snažíme hrať) v 20. – 40. rokoch minulého storočia, a potom hlavne po 45., 48., 49. roku hore na severe v Amerike, keď južania odišli do veľkých tovární po II. svetovej vojne, lebo tam bolo veľa pracovných príležitostí, a zobrali z juhu so sebou svoju muziku. Blues je veľmi konzervatívna záležitosť a Sitra Achra znamená, že my sa k tejto muzike, k tým starým šlágrom, ktoré majú niekedy 40, 50, 80 aj 100 rokov, snažíme dopátrať z druhej strany a vlastne ich „prekopať“ nejakým spôsobom pre toto naše storočie. A naša kapela sa volá Sitra Achra aj preto, lebo chalanom sa tento názov hrozne zapáčil a vybrali si ho. 

 

Patríte medzi veľmi vyťažených hudobníkov. Okrem Sitry Achry hráte aj v mnohých iných hudobných zoskupeniach. Čím je pre vás práve Sitra Achra špecifická? 

Boboš: No, v podstate, Sitra Achra je taká naša vlastná záležitosť. Tú sme si našli, vybrali my sami pre seba a hráme tam tie veci, ktoré my chceme a hráme ich tak, ako my chceme a skutočne sa tie veci originálu podobajú dosť málo, respektíve vôbec. Raz sme boli kdesi na festivale a boli tam chalani, ktorí hrali kedysi so Zuzkou Navarovou, a jeden z nich došiel za nami, že: „Hele, kluci, já tuhle písničku poznám jenom podle textu. Protože já jsem vůbec nepoznal ty akordy.“

 

Pišta: Niekedy je celkom náročné nájsť termín, keď všetci môžu zahrať koncert. Sme roztrúsení v kapelách Richarda Müllera, Simy Martausovej, Jany Kirschner, v skupine Banda a v kapelách iných interpretov. O to je to vzácnejšie, keď sa vieme stretnúť v plnej zostave a zahrať si len tak pre radosť. V Sitre Achre má každý voľnú ruku, nie sme viazaní pevnými aranžmánmi.

 

Sitra Achra po dlhých rokoch existencie nahrala akustický album. Máte vy osobne radšej akustické hranie alebo hranie na elektrických hudobných nástrojoch? 

Boboš: No, on je vlastne náš úplne prvý akustický. My sme ešte žiadny takýto netočili. Ale akustické koncerty sme hrávali. Koncerty, to je vždy otázka toho, ako sa práve predtým dohodneme, čo vlastne hráme, kde hráme, ako hráme, čo chcú organizátori a stáva sa, že gitaristi zoberú len dve španiely,  a potom to je celé úplne iné. Nás napríklad hrozne inšpiruje JJ Cale z Tulsy z Oklahomy. A on hral úplne voľne, ani forma, ani štýl, ani... Tam je swing, tam je rock, tam je reggae, tam je rock´n´roll, tam je groove, tam je funk, tam je čokoľvek, čo on sám uznal za vhodné, čo sa mu do toho hodilo. (Pozn. red.: Z tohto koktailu inšpirácií a jedinečnej interpretácie vytvoril svoj charakteristický „Tulsa sound“.) Proste to bol fantastický novátor.
 

bobos

Boboš - Foto Pavol Laco
 

Pišta: Sitra Achra vznikla ako elektrická experimentálna kapela, zo začiatku sme vôbec nepoužívali akustické nástroje. Až s príchodom Maťka Zajka do kapely sme si na niektoré koncerty priniesli akustické gitary a takto sme sa priblížili k tradičnejšiemu zvuku. Pre mňa je to stále výzva, považujem sa skôr za elektrického hráča, veľmi ma to baví a vždy sa teším, že sa niečo naučím od Maťka.

 

Kapela Sitra Achra teraz prišla s niečím, čo možno aj trochu prekvapilo jej fanúšikov. Ako sa vlastne zrodila myšlienka nahrať čisto akustický album? 

Boboš: No, myslím, že v tomto má hlavne prsty gitarista Pišti Lengyel, ktorý skutočne všetko, čo sa okolo toho tak centrálne dialo, organizoval, riadil, šéfoval tomu, aby tento album vznikol. A potom sa to udialo tak, že (ani neviem, koľko sme sa pripravovali) sme si u Janka Mudrocha sadli dokola v štúdiu v Modre a tam sme to celé natočili. Aj ten názov vymyslel Pišta, to „SITRAcoustic“, to je jeho copyright. A nám sa to hrozne páči, ľudia si proste posadajú dokola a ako za starých čias si zahrajú. Toto sme nejakým spôsobom chceli skúsiť aj my. 

 

Pišta: Nahratie akustického albumu vymysleli Ajdži a Maťko Zajko, ja som to dorobil až po organizačnej stránke.

 

Sitra Achra pri výbere svojho repertoáru siaha väčšinou do oblasti blues. Iste to však nie je jediné kritérium. Podľa čoho ste vyberali piesne na album „SITRAcoustic“? 

Boboš: Tie sa vybrali vyslovene intuitívne, každý si povedal, tak túto by sme mohli, aj túto by sme mohli, no a zrazu to bolo pokope. Lebo my tie veci poznáme dobre, však ich hráme desiatky rokov a máme ich „prekopané“ všelijako, a teraz sme tam chceli nechať len drnčať voľné struny akustických gitár, čo z toho vylezie. To bolo aj pre nás dobrodružstvo.  Maťko Gašpar doniesol kontrabas, že bude hrať naň. Jasné, samozrejme, veď to sa hodí. A sú tam Ajdžinkove nádherné bubny. Neviem ako rafinovane ich Janko odsnímal, ale na nahrávke znejú krásne plasticky.

 

Ako sa vy, muzikanti navzájom medzi sebou naladíte, aby tá muzika išla z vás uvoľnene?

Boboš: Tam sú individuálne rituály, každý má svoj. V prvom rade to, že hneď vedľa bola nádherná záhrada, krásne svietilo slniečko, lietali tam včely, bolo tam veľa zeleného. Tam sme si sadli. Od Janka sme dostali výbornú kávu, Pišti si ubalil cigaretu, Ajdži si zapálil fajku, ja som doniesol cigary, dovolil som si ponúknuť aj majstra Mudrocha, ktorý je tiež cigarár. A tak sme tam asi hodinu, hodinu a pol sedeli, a potom, že dobre, ideme na to. A išli sme nahrávať a každý bol v najlepšom možnom rozpoložení. Treba sa dostať do tej atmosféry, do tej nálady, ktorú potrebuješ potom, keď vylezieš na pódium. 
 

 

 

A nahrávanie prebiehalo tak, že to boli „first tejky“, alebo ste aj opakovali?

Boboš: Myslím, že až na nejaké výnimky, to neboli druhé „tejky“. Nebol pre ne dôvod. Špekulovali sme len, či jednu-dve veci skúsiť rýchlejšie alebo pomalšie. Ale to sa nenahrávalo, len sme to skúsili v rôznych tempách. A potom rada starších rozhodla, že, á, necháme to takto. Tak sme to natočili tak. A potom áno, boli to všetko „first tejky“. 

 

Boli pri nahrávaní použité ešte nejaké playbacky?

Pišta: Nepoužili sme túto možnosť. Všetko sa nahrávalo naživo v tej danej chvíli. Ak sa dobre pamätám, na jednom mieste bolo treba opraviť klavírny part kvôli technickému problému, ale to je všetko. Ja osobne mám radšej nahrávky, kde je cítiť prítomnosť živej kapely a nie je to príliš prešpekulovaná produkcia.
 

pista_lengyel

Pišta Lengyel
 

I výber nahrávacieho štúdia sa významnou mierou podpisuje pod výsledný zvuk nahrávky. Prečo ste sa rozhodli práve pre nahrávacie štúdio Kovadlina v Modre? 

Pišta: Janko Mudroch, zvukový majster štúdia Kovadlina, je naším dlhoročným kamarátom, dokonca s Martinom Zajkom boli spolužiaci. Práve od neho a od Ajdžiho prišiel nápad nahrať pár akustických vecí v Jankovom štúdiu na jar minulého roka. Nahrávacia miestnosť je krásna, tehlami vykladaná a s vysokým klenbovým stropom. Akustické nástroje zneli prirodzene a v miestnosti je pekný dozvuk, preto sme sa rozhodli, že skúsime nahrať viac piesní, ktoré by vyšli aj na celý album. To miesto v Modre je čarovné, zapôsobil na nás genius loci.

 

Doba, v ktorej žijeme, rozhodne nie je jednoduchá, koronakríza zasiahla i hudobnú oblasť na celom svete. Ovplyvnili nejako nahrávanie albumu SITRAcoustic pandemické časy? 

Pišta: Pandémia ovplyvnila nás všetkých. Veľmi sme sa tešili, že sa znovu stretneme v štúdiu a zahráme si po dlhej dobe. Možno práve počas prvého „lockdownu“ v nás dozreli nápady, ktoré sme potom nahrali. Tu musím spomenúť Paľa Maruščáka, ktorý nám veľmi pomohol so svojím vydavateľstvom Pavian Records, bez neho by táto nahrávka nevznikla.

 

Aké sú vaše dojmy z koncertu, ktorý sa konal v nedeľu 13. decembra v Dome kultúry Ružinov v Bratislave a album SITRAcoustic bol na ňom slávnostne uvedený do života? 

Boboš: Pre nás to bol normálne sviatok. Zrazu prídeš pred ľudí a na veľkom aparáte niečo takéto... Proste, že sa nám to podarilo spáchať. Sme tomu aj hrozne radi a ten koncert bol úplne neopakovateľný. Ja som si ho užil v maximálnej možnej miere.  

 

Pišta: Ja som sa veľmi dobre bavil počas celého koncertu, bolo to až neuveriteľné stáť na pódiu a vidieť ľudí v hľadisku. Tieto zážitky mi chýbajú najviac v tomto období.  Stretnúť kamarátov ako Silvia Josifoska a Peter Lipa pri takejto príležitosti bolo tiež veľmi príjemné.

 

Tak povedzte niečo viac ešte aj o vzťahu medzi vami, Silviou a Petrom a Ďurom Turtevom, ktorý na krste albumu tiež hosťoval.

Boboš: My sa všetci strašne dlho poznáme, vieme o sebe aj o svojej robote. V rámci toho nášho bluesového gangu sa všetci podporujeme. Dobrí ľudia nám takto umožnili aj prístup do Ružinova. My sme akurát doviedli so sebou zvukára, ktorého poznáme, aby sme si boli istí, že urobí to, čo má. No a Peťko Lipa, tak to je náš bluesový otec. Bol krstným otcom nášho albumu „SITRAcoustic“. Na koncerte sa cítil dobre a my sme sa takisto cítili s ním. A podporili nás v tom aj všetci v hľadisku, lebo to sú ľudia, ktorí chodia pravidelne do Apača (libresso Next Apache, pozn. aut.), s ktorými sa teraz nevídame. To je údesné. Od marca minulého roku, to je úplná katastrofa.  

 

Tie koncerty v Next Apache ešte stále fungujú, teda fungovali by, keby nebola situácia taká, aká je? 

Boboš: Ja dúfam, že ak pominie táto šialená doba, tak snáď budú, lebo to je proste skvelé miesto. Pevne verím, že to Ben (Ben Pascoe, majiteľ libressa Next Apache, pozn. aut.) nejakým spôsobom ustojí a  že to bude schopný znova „nakopnúť“. 

 

Vaše obecenstvo sa aj rozrastá, alebo je to stabilný generačný gang ľudí, ktorí na vás naučili chodiť už pred rokmi? 

Boboš: Vieš čo, rozrastá sa a veľmi príjemne. A prichádzajú mladí ľudia. Napríklad... Ďuro Turtev vybavil pár výborných jamov v Trnave u Zeleného kríčka (s kapelou Bluesweiser, v ktorej hrá aj Boboš, pozn. aut.) a tam on pozýva mladých muzikantov aj z Trnavy, z Piešťan, tuším aj z Modry, proste všelijakých. A teda to je výrazne mladá generácia, čo je skvelé. A ja som hrozne nadšený tým, že stará muzika neostáva len pre čisto našu, alebo o kúsok mladšiu vekovú skupinu, ale že fakt týmto lampovým aparátom a ťahaným strunám a Telecastrom začínajú  mladí rozumieť a navyše, keď to zvládnu, inšpirujú aj niekoho iného. 

 

Vieš byť aj konkrétny, menovať niekoho z tých mladých muzikantov, ktorí ťa zaujali v poslednej dobe? 

Boboš: Samozrejme. Najväčšmi teda, ak nerátame Ďura Schweigerta, čo je svetová trieda, tak Kubo (Jakub Daniš, pozn. aut.), harmonikár z kapely Beans & Bullets. On už má odohraté iks veľa. V Trnave je strašne silný harmonikár Peter Stojka, to je trnavská legenda. Ale Kubo je výrazne mladší, nádherne hrá, odporúčam južanský bigbít, Beans & Bullets. Erik Bínovský, basista, tiež nie je začiatočník. Je to vynikajúci basgitarista, syn Milana Bínovského, s ktorým som hral spolu v Electric Blues Bande. A títo ľudia, to je úplne skvelé, ako tomu rozumejú a ako to vedia. Hrať s nimi, to je radosť

 

Moja otázka smerovala skôr k  publiku. Teda, či vidíš nejakú spätnú väzbu, ktorá sa rozprestiera aj u nových, neskôr narodených divákov?

 

Boboš: Ale hej, chodia aj mladší, jasné, zjavujú sa. No ale... Odpoviem ti bonmotom Johna Mayalla, ktorý povedal, že na blues je najkrajšie to, že nikdy nevyjde z módy. No a z módy nevyjde preto, lebo nikdy neprišlo do módy. Hej? Že to bola vždy len záležitosť nejakej užšej komunity, ktorá starla so svojimi ľuďmi, na ktorých pravidelne chodila. Toto som si začal všímať ešte za hlbokého socíku, potom za Kominárskej (niekdajší bluesový klub v Bratislave, pozn. aut.) a vlastne si to všímam stále, že proste klientela tých istých mien. Priebežne šedivejú, priebežne sa im skracujú vlasy, priebežne im vlasy odchádzajú a priebežne aj niektorí z našich odchádzajú už definitívne. No, ale sú to stále tí istí ľudia, stále tie isté tváre, ako keď napríklad prídeš do nejakého konkrétneho mesta, kde si dlho nebol. Vidíš ich tam a si spokojný, že ich vidíš. 

 

Čo ľudí priťahuje na blues? 

Boboš: Snáď to, čo som ti povedal o tom Mayallovi... Pre mňa je blues diagnóza. To nie je ani muzika, to nie je nijaký filozofický názor, ani nič. Proste, ten hlavný spôsob, ako v akomkoľvek životnom štýle, v akejkoľvek dobe ostať normálny. Tomu rozumiem, to viem, s tým sa stotožňujem. A pre mňa je to ako dýchať, tam nie je čo riešiť... 

 

Pre teba je to full-time job, alebo robíš ešte niečo iné? 

Boboš: Absolútne. Od roku 2006 je to full-time. 

 

Tak to je zaujímavé v tejto dobe, že to dokážeš. 

Boboš: Je to údesné. To nie je zaujímavé, to je katastrofa. Ale proste tak to je, no. A všetci robíme všetko možné, aby sme nejakým spôsobom prežili.  
 

witgrubet

 

Plánujete aj špeciálne koncerty s akustickým repertoárom, keď to pandemická situácia umožní? 

Boboš: Ja by som rád veril, že áno. Je to v rukách Božích a Covidu 19. Ale áno, rád by som, verím tomu, že ak bude možnosť, tak sa to udeje. 

 

Vaša muzika je postavená na spontánnej improvizácii a reakcii jedného na druhého, takže pevné aranžmány asi nemáte. Čo rozhoduje o tom, akú bude mať hraná pesnička podobu?

Boboš: Je to tak, poviem ti príklad. Raz počas hrania prišiel za mnou jeden Američan - hrali sme práve skladbu „Kansas City“ od Leibera a Stollera v takej rýchlej swingovej verzii - a ten Američan hovorí, že on pozná veľmi dobre túto vec a že kde my sme prišli k tejto verzii? Povedal som mu, že ja mám najradšej verziu, ktorú hral Muddy Waters Blues Band v 77. roku v Poľsku vo Varšave. To je taký valivý shuffle s ostinátnou basou. Ale keď sa Ajdži na začiatku skladby rozhodne, že to bude inak a začne to ako swingovú jazzovku, tak je zrazu z „Kansas City“ niečo úplne iné. Caleov„Cocaine“ hráme asi na osem verzií. Ale ani jednu nehráme tak, ako ju hral on, samozrejme.  

 

Čo bola posledná vec, ktorá pribudla do vášho repertoáru ako novinka? 

Boboš: Och, toto ti ani neviem povedať... Len si predstav taký kotol, v ktorom to vrie nad ohňom, v tom kotle sú týchto vecí stovky. A niekto zrazu do toho kotla siahne, vytiahne jednu: „Tú by sme mohli...“ A ostatní: „Áno, jasné!  Ako to spravíme?“ Jednoducho tak. 

 

Z toho, čo sa deje v súčasnosti vo svete, ťa oslovujú aj nejaké mladšie ročníky, napríklad Bonamassa alebo podobní ľudia?  

Boboš: Jasné. Vlastne, ku mne už to chodí len tak, že niekoho stretnem a strčí mi cédečko do ruky, že na, toto si popočúvaj, to je zaujímavé. Ale ja som ostal skôr v druhej polovici 60. až v druhej polovici 70. rokov, pokiaľ nerátame to, čo bolo medzi dvoma vojnami. Takže pre mňa je aktuálne žeravou novinkou ešte stále Robert Cray, pričom je to už jeden nádherný bielovlasý pán. Mám proste svojich ľudí, na ktorých nedám dopustiť. No a samozrejme, prichádzajú k tomu aj famózni mladí inštrumentalisti, ktorí tento žáner nejakým spôsobom ozvláštňujú a rozširujú.  Bonamassa je hrozne dôležitý preto, lebo to znova iným spôsobom a inak dostáva pred úplne iné obecenstvo. A  je vynikajúci muzikant.  

 

Vďaka tomu, že je výborný muzikant a zvolil si tento štýl hudby, to posúva a dokáže presvedčiť iných ľudí, že to je muzika zaujímavá. 

Boboš: Ja napríklad stále slzím pri ZZ Top, ale rovnako aj pri AC/DC a takisto je pre mňa bluesový hudobník napríklad Miles Davis, alebo Coltrane. To sú géniovia, majstri tejto muziky. Alebo Marcus Miller, to je groover jak prasa... Každý jeden v tom svojom. A keď sa náhodou dotknú toho blues alebo tej „groovy“ čiernej funkovej muziky, to je proste, ako keď dostaneš elektrický kopanec, alebo ťa oblejú živou vodou. 

 

V čom vidíš ako muzikant rozdiel medzi súčasnosťou a minulosťou? 

Boboš: Aj keď som sopliak - budem mať šesťdesiat -, pamätám časy, keď som sa hrnul do pražského Tuzexu alebo niekde inde, kde boli dostať harmoniky značky Hohner. A každý, kto išiel von, na služobnú cestu do imperialistického zahraničia, pod hrozbou smrti mi musel doniesť nejakú harmoniku, lebo som im hovoril, že ani sa nevráť domov, keď mi neprídeš s harmonikou... A v porovnaní s tým si dnes ktokoľvek klikne na ľubovoľný počítač a tam mu na videu sedí oproti hocijaký hudobník a názorne ukazuje: „Počúvaj, ja to hrám takto, takto, takto.“ Toto majú bubeníci, toto majú basisti, toto majú harmonikári, toto má každý nástroj. No tak to bolo kedysi nepredstaviteľné. Toto je Star Trek, proste.  Fantastické. Ja som lietal za čiernymi vinylmi po celom Československu a zháňal som od Supraphonu „Písně otce vod“a ja neviem čo ešte, kde boli autentickí čierni umelci zachytení a zachovaní, že proste, takto to starí robia, z tohto treba vychádzať. Dnes je toho strašne veľa. Však mladým prajem zo srdca, nech toho majú veľa, nech sa inšpirujú. A nech pracujú, samozrejme. 

 

A v čom sa, podľa teba, posunulo súčasné blues niekam ďalej? Trebárs v rytmike, alebo v spôsobe myslenia...

Boboš: Ono vie nabrať na seba strašne veľa, všetky možné ingrediencie od latiny cez čokoľvek dokáže do seba úplne prirodzene natiahnuť a úplne prirodzene použiť. Tak ako Santana si môže zahrať s Hookerom, tak každý si môže zahrať s hocikým. Predstav si zlomkovú čiaru, hore je úplne všetka čierna muzika, to znamená blues, soul, jazz, funk, hocičo. Aj rock´n´roll, samozrejme. A dole pod čiarou je blues, a to je ten zjednocovateľ, ktorý celému tomu zlomku dáva význam. A je jedno, či to točil Luther Allison, alebo či to točil Robert Cray, alebo ktorýkoľvek z týchto aj starších, aj modernejších. Miloval som napríklad rytmiky Johnnyho Wintera. Takisto mám hrozne rád všetky možné Mayallove prístupy. On je radikál. A dodnes ten chlap hrá. Je na svetovom turné. Minulý rok bol. Je to ročník 1933. Živý, funguje, nádherne hrá a vozí túto muziku po celom svete. Úžasné.    

 

Jasné, však bluesmani hrajú až do smrti, to je o nich známe...

Boboš: Presne tak. A presne týmto som „zavzdušnil“ finančnú poradkyňu, keď sa ma spýtala: „Čo vy budete robiť na dôchodku?“ „No nič, ja nepôjdem do dôchodku. To je jednoduché.“ Pozerala a nerozumela.
 

 bobos
 Boboš Procházka - Foto Ilja Michalič
 

V súčasnosti blues už nie je rasovo závislý hudobný štýl. A pripadá mi, že tie vlajkové lode, ktoré to dávajú ďalej, sú možno aj z väčšiny skôr bieli a nie čierni. 

Boboš: Paul Oliver o tejto muzike ešte niekedy v polovici minulého storočia napísal krásnu knihu. Volá sa „The Story Of The Blues“. A  ten chlap povedal úplne jednoznačne: „Blues nie je rasová, ale kultúrna záležitosť. A koho si nájde, toho je.“ Paul Butterfield, jeden z najväčších bielych hráčov na ústnej harmonike, bol v Chicagu v 50. rokoch, vtedy keď hráči ako Little Walter, Big Walter, Sonny Boy I. štartovali. On bol akceptovaný touto komunitou, že áno, môže medzi nás, lebo hrá dobre. To, že Butterfielda s prezývkou Butter všetci akceptovali spomínal v nejakom rozhovore iný biely majster, Mike Bloomfield. Neverím tomu, že to je rasová záležitosť. Je to každého jedného, koho si to nájde. A je úplne jedno, či to je Tibeťan, alebo či je to Marťan. 

 

Sitra Achra sa nevyhýba ani live stream koncertom prenášaným cez internet. Aký je váš vzťah k tejto forme zdieľania hudby? 

Pišta: Je to fajn, že sa môžeme s našimi poslucháčmi a kamarátmi stretnúť aj v online priestore, ale ja osobne nie som fanúšikom tejto platformy. Mal som tú možnosť zahrať si na 7-8 takýchto online koncertoch a moja osobná skúsenosť je, že sa to ani nepriblíži pocitu zo živého koncertu. Ani na jednej strane. Uvedomujem si však, že možno dnes toto bude jediná cesta, ako odprezentovať našu tvorbu divákom a poslucháčom. Veľmi ma to neteší.

 

Vaša hudba má mnohých verných fanúšikov a verím, že ďalší budú pribúdať. Ako si môžu záujemcovia zohnať váš najnovší album „SITRAcoustic“? 

Pišta: Náš album je dostupný v predajni Dr. Horák na Medenej ulici v Bratislave a u nich sa dá objednať aj cez internet. Dá sa objednať aj na iných stránkach, kníhkupectiev a podobne. Ak nám znovu dovolia koncertovať, budeme mať cédečká so sebou aj na živých vystúpeniach. 

 

Viem, že súčasná situácia je veľmi komplikovaná, ale predsa sa opýtam: aké sú plány kapely Sitra Achra do budúcnosti? 

Boboš: Ako povedal súdruh Lenin: „Učiť sa, učiť sa, učiť sa.“ A ja hovorím: „Hrať, hrať, hrať.“ Hneď, akonáhle to bude možné. To je jediný zmysel môjho, alebo aj nášho života. Vyjdeš na pódium a pracovať. Ja verím tomu, že tento Covid pôjde do p*dele a presne to budem robiť. Hrať, hrať, hrať. Toto chcem.  

 

Pišta: V tejto dobe už rozmýšľame nad ďalším hudobným nosičom. Nechcem prezradiť podrobnosti, ale myslím si, že našich poslucháčov znovu prekvapíme. Samozrejme, chceme pokračovať aj v našich koncertoch, to je to, čo nás baví a posúva ďalej. Tento rok oslávime 15 rokov fungovania skupiny a máme v pláne špeciálny koncert, možno viacero koncertov. Držíme si palce, aby nám to okolnosti umožnili. 

 

RUŽENA ŠÍPKOVÁ a MARTIN CHROBÁK

 

 

 

Článok patrí k časopisu: