Odišiel Dušan Holík, človek menom i dušou spojený s fujarou. Náhle a nečakane sme prišli o osobnosť, vďaka ktorej sa fujara dostala ďaleko za hranice Slovenska.
Nečakaný odchod zasiahol muzikantov spriaznených s fujarou, píšťalkou či koncovkou na celom svete. Mimoriadne tvorivá a aktívna osobnosť, dalo by sa povedať ikona folklóru, odišla uprostred aktivít. Tvorivé dielne, fujarový festival, tvorba spevníkov, to je len zlomok činností, ktorým sa ešte nedávno naplno venoval. Vychoval množstvo fujaristov a píšťalkárov nielen priamo, ale aj na diaľku – cez svoju zanietenosť, metodické materiály, pravidelné workshopy s medzinárodnou účasťou. Aj vďaka nemu je fujara na zozname UNESCO (2005).
Dušan Holík sa narodil v rodisku fujary, v Očovej. Podpoľanie a píšťalkové muzicírovanie mu učarili už od detstva nielen vplyvom starého otca. Fujara, tento typický a azda aj najoriginálnejší slovenský hudobný nástroj vraj v láskavých rukách dokáže vyrozprávať príbehy. Nie nadarmo sa fujare hovorí „kráľovná medzi hudobnými nástrojmi“. Fujara so svojou dušou a tajomnými zákutiami v rukách mužov učarila malému chlapcovi. Dušana na fujaru naučil hrať otec a už v desiatich rokoch hral v súbore. Bol priamym pokračovateľom rodinnej tradície výrobcov a hráčov na fujaru a píšťalky. Od svojich chlapčenských rokov účinkoval vo viacerých folklórnych súboroch, nahral tri vlastné CD a spoluúčinkoval na mnohých hudobných projektoch. Medzi posledné patrili Fujarový a Píšťalkový spevník spolu s DVD.
Už po základnej škole sa rozhodol svoj život zasvätiť hudbe. Prvé píšťalky a fujarky začal majstrovať na základnej vojenskej službe v Brne. Dva roky účinkoval vo vojenskom súbore Jánošík. Vystriedal mnoho súborov, kapiel a zoskupení. Okrem dychových nástrojov ovládal harmoniku, hru na banjo, ale i sólovú gitaru či klávesy. Naplno sa však našiel ako folklorista, interpret a výrobca. Od roku 1985 pôsobil ako pedagóg. Najskôr v Ľudovej škole umenia v Detve, neskôr bol aj riaditeľom ZUŠ v Očovej aj v Detve. V poslednom období pôsobil najmä ako organizátor vlastných pravidelných tvorivých dielní, fujarových škôl a školy výroby pastierskych píšťal. Riadil sa zásadou individuálnej výučby - jeden učiteľ, jeden žiak. Práve pedagogickou neúnavnou službou preniesol fujaru za hranice Slovenska. Jeho cieľom bolo povzniesť fujaru na rovnocennosť s ostatnými hudobnými nástrojmi.
Dušan mal nezameniteľnú farbu hlasu, mladú až chlapčenskú. Ako píšťalkár mal jemný a krehký hlas, s ktorým dokázal citlivo narábať. Výrazne sa tak odlišoval od bačovských mohutných interpretácií, no i tak sa jeho meno stalo synonymom pre píšťalkársky kumšt. V Očovej zorganizoval prvú fujarovú školu. Spolu s priateľmi založili Spoločenstvo Duša fujary (2006) so zámerom chrániť čistotu fujary a šírenie jej dobrého mena doma i vo svete. Spoločenstvo s medzinárodným obsadením sa stalo základom pre občianske združenie a výnimočný fujarový festival – Duša fujary (2013). Dušan Holík bol zakladateľom, dramaturgom a režisérom piatich ročníkov tohto jediného medzinárodného fujarového festivalu na Slovensku i vo svete. Festival sa koná každoročne na prelome jari a leta. Miestom konania festivalu bolo milované Podpoľanie (Zvolen, Vígľaš, Detva a Hriňová), ktoré ako kolíska fujary malo privítať fujaristov ako aj milovníkov fujary a pastierskych píšťal z celého sveta. Pôvodní členovia Spoločenstva sú dodnes aktívni hráči, interpreti či výrobcovia ľudových dychových nástrojov. Dušan vekom patril k staršej generácii, ale propagácia jeho aktivít si zaslúži pozornosť a môže slúžiť mnohým folkloristom ako vzor. Okolo Dušana Holíka bol vždy totiž priateľský tím nadšencov ochotných oboznámiť s krásou fujarovania široký okruh záujemcov. Aj preto nájdete na internete množstvo rozhovorov ale najmä videí z jeho workshopov či festivalov.
Ďalšou z jeho myšlienok bola obroda pastierskej píšťalky. Hľadal cestu cez osvetu, besedy, prednášky, súťaže, kurzy a toleranciu medzi folkloristami. Nehral sa na elitárstvo a hľadal spôsoby ako by mohli nájsť cestu k sebe hudobníci, tanečníci, interpreti, etnografi a nadšenci. Osobne som sa s Dušanom Holíkom stretol len raz. Vymenili sme si pár slov, vypočul si pár nahrávok, ktoré som mu pustil. Bolo to krátke, ale veľmi prínosné stretnutie. Bol som jedným z mnohých, ktorých Dušan usmernil zvláštne charizmatickým prístupom. Každé jeho slovo vážilo láskou, pedagogickým taktom, skúsenosťou a úctou voči tradícii podpolianskych predkov. Tá hodnota, ktorú zanechal po sebe nielen pre folklórny svet je výzvou a inšpiráciou.
Juraj Gonšor a Lýdia Milanová
Foto Ľubomír Vojtek
Málokto vie, že nám Dušan vo svojom Píšťalkovom spevníku, ktorý vyšiel na 2017, odovzdáva na základe svojich muzikantských zručností ako aj na základe skúseností vynikajúceho výrobcu, svoju originálnu hypotézu vzniku fujary. Fujara vznikla zo šesťdierkovej pastierskej píšťalky podpolianskeho typu a je na to hudobný dôkaz. Je ním technika hry na 6-dierkovú pastiersku píštalku tzv. „trojčenie“, ktoré sa hrávalo iba na Podpoľaní. Je to technika hry, ktorá používa len tri dierky zo šiestich a je nesmierne náročná aj pre vynikajúcich hráčov.
Lýdia Milanová