Vážsky chórus Ľuboša Dzúrika

Ubehli už tri roky od času, kedy som Vás začal na Facebooku denne bombardovať svojimi niekedy veselými a niekedy ešte veselšími príbehmi. Všetky príhody  sa naozaj v mojom živote stali a všetky som zažil.

Všetci sme dúfali, že to všetko  čoskoro skončí a dobre to nakoniec dopadne. Samozrejme že nás pandémia na začiatku pekne vystrašila.

Ťažko nám bolo vybrať si hudobný štýl.  Niektoré štýly  sa nám nepáčili.  Tie ktoré sa nám zase páčili. tie sme ešte nedokázali zahrať.  Vymysleli sme si teda vlastný.

Apríl máva často prívlastok bláznivý.  Druhého apríla v šesťdesiatom deviatom sa narodil Branislav Jobus alias Branuško. 

Tie zákerné prdy, ktoré sa predtým tvárili ako prdy, nakoniec prdmi neboli.

Asi sme si to všetko  fungovanie tohto štátu predstavovali predsa len trochu inak. Ani sme si to vtedy nevedeli dobre predstaviť, čo nás čaká.

Rad Ľudovíta Štúra prvej triedy dostalo 30 významných slovenských osobností z rôznych oblastí.  Medzi nimi bol aj Ladislav Snopko, ktorého my muzikanti nazývame familiárne Agnes. 

Pomaličky leto odchádza, jeseň klope na dvere a s ňou prichádza vinobranie a burčiaková sezóna. 

Branuško mi raz, keď ešte požíval alkoholické nápoje, na jednom Mikulášskom koncerte v Trenčíne povedal: „Vieš čo Luboško? Spravíme si vlastný festival jaký sceme a budeme tam hrať s našima kapeláma a nebudeme sa nikomu prosiť aby nás volagde volali.

Veľa ľudí z tých 10 000, čo sa boli na nás pozrieť, vedelo o našom príbehu a držali nám palce, vedeli, že sme kapela stojaca na drevenej nohe, ktorá sa môže kedykoľvek rozsypať.