KONCERT / Ateliér Babylon, Bratislava 13. 5. 2012, 23:00
Bolo to ako sen. Vychádzajúci z dokonale zvládnutej reality - z dokonalej hry na správnom mieste, v správnom čase, v tomto kúsku sveta.
Kultová britská kapela, pôsobiaca od r. 1991. Zmes art rocku, blues a jazzu. Jemné tóny, výrazné, clivé melódie, cinkotavé zvuky, melancholický spev. Vynikajúci muzikanti - každý ovláda niekoľko nástrojov. Saxofonista (Terry Edwards) a basgitarista (Dan McKinna) striedavo prechádzali ku klávesom, spevák (Stuart Staples) k španielke, gitarista (Neil Fraser) k cimbalu. Bubeník (Earl Harvin) ostal sedieť za bicími, ale vraj hrá veľmi dobre na viacero nástrojov. Klávesista David Boulter odrecitoval literárny text ku skladbe Chocolate.
Nehrali dlho, asi osemdesiat minút (išlo vlastne o dvojkoncert - prvú časť večera zabral Francúz Thomas Belhom), ale na zážitok, ktorý siahal veľmi hlboko a z ktorého sa bude čerpať ešte veľmi dlho, to stačilo. Predstavili hlavne nový album, The Something Rain (2012), ale zaznelo aj zopár starších skladieb (napr. záverečná Tiny Tear).
Po koncerte si sami balili časť nástrojov a popritom podpisovali ľuďom platne. Potom si išli dať čosi k baru. Dvaja z nich - basgitarista a hlavný klávesista - stáli spolu, osamotení, s pohármi v rukách. Tak som k nim podišla a trochu sme sa porozprávali. Či sa im páčilo hrať v takom malom priestore - iste, napokon, v Bratislave boli prvýkrát v živote, a tak boli radi, že tam vôbec boli... Pýtala som sa na nástroje, kto na čo hrá a tak, a že ako tvoria svoju hudbu - či si všetci spolu len tak džemujú, alebo hlavný z nich skladá. Že vraj tak aj tak. Každý z nich občas s niečím príde, ale že veľa nápadov má spevák, Stuart. (Ten jediný medzi ľudí neprišiel. Nevedno, či bol unavený, alebo sa skrýval.) Všetci to boli strašne fajn chlapi - takí obyčajní, milí sympaťáci stredného veku. Hneď po koncerte a pobalení nastúpili do svojho cestovateľského autobusu, kde majú aj postele a celú noc putovali do Záhrebu. V Bratislave boli od rána, ale ani sa moc po nej nepoprechádzali. Počas koncertu sa na seba usmievali a zopárkrát vyslovene smiali, iba spevák bol stále neochvejne ponorený do svojho sveta. Celý čas spieval so zatvorenými očami, jediný raz sa nepozrel do publika. Totálne zasnený muž - málo takých vidno! Bol úchvatný, s dvomi navlas rovnakými obrúčkami na každej ruke. Na konci sa všetci podstavili vedľa seba a dlho tlieskali oni nám, divákom. Kývali nám a mali detskú radosť. Bola to obojstranná výmena energie a citu. Nádhera. Žiadna show, len čisté umenie. Intimita - vďaka skvele zvolenému priestoru. Ľudí tak okolo troch stovák - miestnosť nebola poloprázdna, ale ani sme neboli natlačení na seba (ja som stále celkom pri pódiu, a tak sa aj na mňa gitarista párkrát usmial). Z nástrojov ma zaujali pestrofarebné zvončeky, ktoré vyzerali ako zvony na čistenie WC, len boli z plastu, pod priesvitným obalom žiarivo farebné (všetky farby, ako detské fixky a z každej farby po dva zvonce). Bola som zvedavá, ako sa to používa - jednoducho sa stláčali tlačítka hore na rúčke. Ale že vraj sa dá na to aj udierať zboku (aj o tom sme sa rozprávali s tými dvomi). A že je to vraj strašne lacné. Malo to krásny zvončekový zvuk (Come Inside a Goodbye Joe). Pozoruhodný bol aj obrovský saxofón. Najmä keď na ňom Terry vyludzoval len minimálne podfarbujúce zvuky. Geniálne. Zažila som ich už raz naživo - v Prahe pred desiatimi rokmi, kde hrali v Divadle Archa so sláčikovým orchestrom. To bolo tiež fantastické, ale malo to typickú atmosféru veľkého koncertu veľkých hviezd - krásnych a nedostupných. Bratislavský zážitok bol úplne, ale úplne iný: úchvatne intímny: hviezdy sa zniesli na zem k ľuďom (doslova - pódium v Babylone je nízke, niže pása) - vrátane toho príchodu medzi ľud po skončení predstavenia.
Ja osobne ďakujem z celého srdca organizátorom za tento skvelý nápad. O to viac, že som sa tam dostala len vďaka jednej z tých kúzelných životných náhod: všimla som si jediný malý nenápadný plagát na akomsi múre v centre mesta - tri dni pred koncertom... Hudobní strážni duchovia ma viedli, za čo ďakujem aj im.
Zuzana Šestáková
OKAMIHY RADOSTI
Korešpondenčné interview so spevákom Stuartom Staplesom
Väčšina vašich piesní je smutná, melancholická, nostalgická. Zmáha ťa smutná stránka života?
Občas.
Dokážeš sa cítiť v tomto svete ako doma?
Občas.
Alebo patríš k ľuďom, ktorí si myslia, že sme tu „za trest“ a že všetko ide iba k horšiemu?
Občas.
Dozrel si vekom k pocitu šťastia vo svojom súkromnom živote?
Sporadicky.
A ako s tým súvisí tvoja hudba?
Skladať pesničky pre mňa znamená zachytiť určitý pocit (ktorý je občas prchavý). Nemám pod kontrolou to, čo to vo mne zanecháva. Nerád by som lustroval ťažšie aspekty tohto procesu a pevne verím v okamihy radosti a fascinácie, ktoré naša hudba obsahuje.
Zuzana Šestáková