TOMÁŠ VOREL * Emócie sú hudbou tela (rozhovor)

Ponáša sa na niekoho, kto by mal vyzerať ako Tomáš Vorel starší, mínus dvadsať rokov, plus nenápadný šmrnc hlavných hrdinov filmov Quentina Tarantina. Neúprosná inteligencia, vnímavosť ostreľovača v palebnej pozícii, otvorenosť z kategórie „len sa pokojne pýtajte“ a humor Grahama Chapmana na vrchole temného obdobia. Samorast, unikát, originál a obitá postava českej kinematografie. Tomáš Vorel. Tento raz v exkluzívnom rozhovore pre Nový Populár.



 

Aké je vaše hudobné podkutie – nejakých tých osem rokov klavíra na základnej umeleckej škole, absolútna muzikálnosť a s prirodzenou ľahkosťou manifestovaná autorská kreativita?

Práve naopak! Od detstva som úplne hudobne hluchý. Nikdy som sa nenaučil hrať na žiadny nástroj. A v škole som sa na hodinách hudobnej výchovy hanbil spievať.

 

A pritom ste si zanôtili na filmovom plátne...

Svoj herecký a spevácky výkon vo filme Milana Šteindlera Díky za každé nové ráno úprimne považujem za najväčšiu absurditu svojho života. Pri stole sa držím za jednu ruku s Ivanou Chýlkovou, za druhú s Terezou Brodskou a spoločne spievame titulnú pieseň filmu. Nerozumiem, prečo to režisér nevystrihol!

 

A ste i autorom titulných piesní niektorých svojich filmov...

Vrchol toho, na čo si trúfnem, sú práve také tie naivné rýmovačky ako Dva skřítci jdou lesem alebo Cesta do lesa.

 

Na toľký antitalent sa celkom činíte. Doháňate údajné chýbajúce nadanie obsiahlym rozhľadom?

Práveže nemám nijaký rozhľad. Nesnažím sa ani hltať novinky a nové smery. Beriem to tak, ako to ku mne prúdi.

 

Ako si manažujete prísun toho, čo k vám prúdi?

Keď som bol v puberte, tak som si kupoval vinyly na burze. Potom počas hrania v divadle Sklep sa okolo mňa rojili hudobníci a speváci sami od seba. A istý čas, kým som si hudbu nezačal kupovať z iTunes, som si od matky požičiaval cédečka s vážnou hudbou. No a odkedy som filmový režisér, tak mi stále niekto posiela svoju muziku, aby som ju dal do filmu.

 

Čo z toho, čo k vám plynie, reálne počúvate?

V mladosti to boli The Beatles, Pink Floyd, T-Rex, Led Zeppelin, Karel Kryl, Jaroslav Ježek, V + W, Šlitr a Suchý. Potom prišlo divadlo Sklep a muzika Jaroslava Vaculíka, Davida Nolla, Václava Koubka, Karla Babuljaka a Michala Vícha. Túto hudbu už vlastne poznáte aj z mojich filmov. Následne sa predo mnou otvorila hiphopová scéna – Indy + Wich, SuperCrooo, DJ Mike Trafik a Vladimir 518. Najviac však počúvam hudbu klasickú a meditatívnu, napríklad Létající koberec, Phila Thorntona a Terryho Oldfielda.

 

Je hudobná odnož, ktorej sa pre pokoj v duši cielene vyhýbate?

Všeobecne sa mi nepáči divoká hudba, hluk a agresívne bicie. Pamätám si, že som ako osemnásťročný bol na koncerte Katapultu. Odišiel som, pretože mi ten rámus trhal uši a nerozumel som, čo vlastne spievajú.

 

Takže vám najviac lahodia jemné melódie?

Hoci počúvam hudbu naprieč všetkými žánrami, preferujem práve tú tichú, minimalistickú, meditatívnu, klasickú, world alebo chill. Ale nechcem to žánrovo špecifikovať. Páči sa mi napríklad Dvořák a Debussy, ale Beethovena rád nemám. Jeho hudba mi pripadá pochodová, ako na prehliadky.

 

Od Debussyho je to občas na skok k idee, že najkrajšia hudba je taká jemná, až je vlastne tichom.

Najlepšia hudba je tá, kde je viac ticha ako hudby a v ktorej sa čo najmenej vnucuje a presadzuje ego autora a interpreta. Ticho samo o sebe je tiež úžasný zážitok, ibaže ho už dnes môže zažiť málokto. 

 

Kam na ticho chodíte vy?

Sem – tam zaleziem do svojho suterénneho štúdia vo VorelFilme. Je pod zemou a je akusticky utlmené, takže zvonku dovnútra neprenikne ani hlások. Vďaka tomu v ňom môžem zažiť nielen absolútne ticho, ale i totálnu tmu i úplný chlad. Avšak časom prestáva aj stopercentné ticho fungovať, pretože ho nedokážem ďalej vnímať. Vtedy to chce opäť nejaký hukot. Ticho najlepšie vynikne v kontraste s hlukom a s hudbou. Ticho samo o sebe nemá význam.

 

Aké pocity vo vás vyvolávajú nemé filmy premietané za sprievodu  klavíra, ako v čase ich originálneho uvedenia do kín?

V tomto prevedení som videl niekoľko starých ruských filmov. Keď mal pianista cit a do  klávesov v jednom kuse nemlátil, dali sa tie filmy vydržať.

 

Martin Luther, ktorý pribil 95 téz na bránu kostola vo Wittenbergu, vyhlásil hudbu za „najkrajší dar z nebies“ a „najpôsobivejšie zo všetkých umení“.  Je pre vás hudba sugestívnejšie umenie ako film?

Áno, hudba je viac ako film.

 

Na základe čoho to hovorí filmový režisér?

Na základe vlastných skúseností. V lete žijem v Rabštejnských lesoch a za najvrcholnejší zážitok považujem, keď si z auta natiahnem káble, na pne stromov umiestnim malé reproduktory Bose a na počítači si naladím BBC, keď vysielajú priamy prenos z Londýnskej filharmónie a hrajú napríklad Mahlerovu symfóniu č.3. Ja ležím na ihličí a medzi stromami sa nocou ozýva Mahlerova hudba v dokonalej krištáľovej podobe. Mám vtedy pocit, že som v londýnskej sále a zároveň v českom lese... a že som súčasťou vesmíru.

 

Čím to podľa vás je, že hudba dokáže silnejšie hýbať emóciami ako film?

Podľa mňa sú emócie hudbou tela. Pri počúvaní hudby prebiehajú nervové elektrické rezonancie a tie rozochvievajú naše mozgové bunky. Takže máte pocit, že to vo vás hrá alebo hučí alebo buráca. Hudobní skladatelia si týchto emočných rezonancií všimli a dokázali ich preniesť do nôt a nástrojov. A cez ne sprostredkovane rozochvievať nervy a bunky v telách nás, poslucháčov. Skladatelia nám vlastne predávajú svoje emócie. Preto si myslím, že skladateľ bez emócii nemôže stvoriť nič alebo aspoň nič emotívne, jedine  hromadu tónov.

 

Ako vnímate rolu hudby vo filme? Lutherovský dar z nebies, ktorý veľakrát zachráni to, čo obraz nezvláda? Diabolský nástroj na emocionálne vydieranie divákov? Neškodná zvuková kulisa? 

S filmovou hudbou je to rovnaké ako s tichom a hudbou všeobecne. Hudba bez ticha by nefungovala a ticho bez hudby takisto. Taktiež filmový obraz potrebuje hudbu, aby z neho mohla ísť potrebná emócia. Otázkou je miera. Hudba vo filme musí byť veľmi jemná a riedka, inak obraz úplne prevalcuje a zničí. Keď napríklad dáte do filmu monštruózne symfónie hudobných velikánov, prestanete vnímať obraz aj dej. Divoká a hutná hudba ho úplne vymažú. Celé je to alchýmia.

 

Film by mal prednostne používať hudbu preň skomponovanú, alebo by v ňom mali zaznievať skladby stvorené pre iné účely?

Keď to funguje a hudba neslúži k plátaniu chabosti príbehu, tak sa môže použiť akákoľvek muzika. Či už hotová hitovka alebo čerstvo skomponovaná skladba. Napríklad vo filme Vejška zaznejú tri rôzne piesne Vladimira 518 a každá má k filmu iný vzťah. Zdrhej je zložená priamo pre Vejšku. Děti prázdnoty je zremixovaný, päť rokov starý, hit. A Planeta Praha je skladba z Vladimirovho minuloročného albumu Idiot. Divák, ktorý detailne nesleduje Vladimirovu tvorbu, ani nevie, čo bolo kedy a pre koho zložené.

 

Hodnotíte hudobnú zložku svojich filmov s osudovou prísnosťou tragéda, na akú sme u vás zvyknutí?

Je pravda, že keď dotočím nejaký film, hneď po premiére viem, čo som spravil zle a úplne presne si uvedomujem, ako by to bolo nakrútené správne. Ale už je neskoro! No a s filmovou hudbou je to podobné. Napríklad vo filme Kouř malo byť viac hudby, viac spevu a viac recitácií. Mal to byť viac hudobný ako dialógový film. Mal byť o desať minút dlhší a mal mať viac piesní. Bolo to tak aj v scenári. Ale my sme na nátlak dramaturgov a produkcie krátili a vyhadzovali celé hudobné pasáže. Mrzí ma to. Nezbavím sa toho až do smrti!

 

Počúvate teda spätne soundtracky svojich filmov?

Teraz ich práve počúvam všetky. Vydávame ich totiž na iTunes.

 

V ktorej vašej snímke odvádza soundtrack najlepšiu robotu a najsugestívnejšie podčiarkuje atmosféru na plátne?  

Hudba asi najlepšie funguje vo filme Kouř. Toto spojenie muziky, spevu a recitácie je úplne nový štýl. Nazvali sme ho rytmikál. Klasické nástroje ako klavír, harmonika, ságo a trúbka sú spojené s rytmikou, ktorú sme vyrobili z popolníc, starých plechov, hrncov a píšťaliek. A spievajú a recitujú neherci, takže je to autentické.

 

Kouř, Gympl, Vejška...  nadčasové rýmy a precízny rytmus. Vy ste vlastne priekopník hiphopu a rapu v českej kinematografii, Rejža, čéče.

Už som o tom veľakrát hovoril, aj keď hiphoperi to neradi počúvajú. Prvý rap nevznikol v Amerike u černochov, ale v Prahe v sedemdesiatych rokoch v Recitační skupině Vpřed. Lumír Tuček, spoluautor filmu Kouř, je pôvodným zakladateľom rapu. Vypočujte si jeho recitácie Šef to ví, Inža kouří Klejku, Jde mladá úřednice alebo Má to cenu!. A to sa, keď Lumír začal rapovať, písal rok 1977...

 

Za hudobným rukopisom vášho najnovšieho filmu Vejška stoja DJ Mike Trafik a Vladimir 518. Prečo práve táto dvojica?

Rapové songy Vladimira 518 a DJa Mika Trafika nikto neprekoná, nikto nenapodobní. Je to vrchol hiphopovej scény, možno vrchol hudobnej scény vôbec.

 

 

Ako táto medzigeneračná spolupráca vznikla?

Hudbu k filmu Gympl, na ktorý Vejška veľmi voľne nadväzuje, robili Wich + Indy. Scenár Vejšky som písal s writerom Pasta Onerom. Ten trval na tom, že na hudbu k Vejške musíme prizvať niekoho nového, aby sa Gympl neopakoval. Tak som pol roka počúval český rap. A voľba padla jednoznačne na Mika Trafika a Vladimira 518.

 

Ako sa vám robilo s dvadsaťročnými hiphopermi?

S Trafikom to bol rok dlhý konflikt, aký som ešte nezažil pri nijakom svojom filme. Niekedy sme napríklad na seba hodinu kričali. Ale nakoniec sme to zvládli, výsledok funguje, príkorie je zabudnuté a egá sú spľasknuté.

 

Mike Trafik si na vašu kooperáciu spomína o čosi milosrdnejšie: „Vorel na to, jakej je to dospělej, staršej chlápek, tak jako opravdu, mentálně je velice, velice jako fresh a mladej, takže tá spolupráce nebolela“.

Či som starý alebo mladý, neviem. Či som dementný alebo fresh, nemôžem posúdiť. To musia spraviť iní. Fakt je, že ako režisér musím byť egoista, musím byť tvrdý, musím ísť cez mŕtvoly. To ma nenaučili na FAMU, to ma naučila Věra Chytilová v škole života. Keď sa stretnem s inou osobnosťou, ktorá má tiež svoje jasné predstavy, tak ako napríklad Trafik, logicky dôjde ku konfliktu.

 

Ako ste tieto autorské strety riešili?

Musel som sa zbaviť emócií a erupcií ega. Musel som sa nechať rozpustiť a ísť len a len za jediným cieľom: aby to vo filme fungovalo.

 

Mike Trafik napokon zrekapituloval vašu spoluprácu tak, že je s hudbou vo Vejške spokojný na sto percent. Ako by mala hudba Vejšky vyzerať, aby ste s ňou boli na sto percent spokojný aj vždy nespokojný vy?

Presne tak, ako vyzerá teraz.

 

Vejška je príbehom Prahy. Akými spôsobmi ste esenciu matičky stovežatej zakomponovali do zvuku?

Áno, Vejška by sa tiež dala nazvať štylizovaným dokumentom o Prahe a jej obyvateľoch.  Každý jeden záber je nakrútený v Prahe. Ukázali sme turisticky vyhladené miesta aj neprístupné zákutia smradľavých periférii. A anglický názov Vejšky je Prague Cans. Takisto je Prahu neustále počuť v zvukovej atmosfére Vejšky. V úvodnom rape Zdrhej spieva Vladimir 518 o Prahe. A záverečná bomba Planeta Praha hovorí sama za seba.

 

Vejška je aj iskrivá hudobná hra. Keď napríklad Petr Kocourek prichytí svoju priateľku Julie, ako si hrkúta so starým Kolmanom, práve sa komótne prechádza mestom s bielymi slúchadlami v ušiach. Všimnúc si dvojicu za oknom luxusnej reštaurácie, trhá si slúchadlá z uší. Hudba, ktorú dovtedy počúval, však hrá pre divákov ďalej. Nezvažovali ste, že pesničku stopnete v momente, keď si zhrozený Petr vyšklbne slúchadlá z uší?

Tak to ste uderili klinec po hlavičke. Práve na tomto mieste sme sa medzi sebou najviac hádali! Či hudbu, ktorú počujeme, počúva aj Petr Kocourek. Alebo či je to scénická hudba, ktorá znie nad filmom. Oboje je možné. A oboje sa vo filme používa. Či už hudba scénická alebo reálna. Takže sme vyskúšali obidve možnosti a tá scénická pôsobila lepšie. Musí sa to jednoducho skúsiť, nie je na to pravidlo.

 

Zdrhej, jedna z titulných piesní Vejšky, káže „zdrhej pryč, pryč“. Hlavní hrdinovia tak v závere filmu aj spravia. Kocourek odlieta do New Yorku a Kolman sa porúča do Veľkej Británie. Do akého „pryč“ by ste najradšej „zdrhli“ vy?

Niekoľkokrát v živote som sa pokúsil zabiť. Chcel som zo sveta nadobro zmiznúť. Ale už to mám za sebou...

 

 

 



Kto sa skrýva za vtipnými iniciálkami TV?

Tomáš Vorel, jeden z najoriginálnejších českých režisérov, sa narodil 2. júna 1957 v Prahe. V hlavnom meste Česka neskôr vyštudoval réžiu na Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení. Prvú dieru do sveta spravil ostrovtipným krátkym filmom To můj Láďa. Drsnému a zábavnému štýlu zostal Rejža verný aj v svojich ďalších, dnes dovedna desiatich celovečerných filmoch: Pražská pětka, Kouř, Kamenný most, Cesta z města, Z města cesta, Skřítek, Gympl, Ulovit miliardáře, Cesta do lesa a Vejška. Jedinečná optika, svojská rozprávačská forma a netradičné spracovanie tradičných tém pasujú Tomáša Vorla za novodobého auteura a z jeho filmov robia legendárne kúsky prv než stihnú opustiť kinosály a dostať sa na pulty predajní s DVD nosičmi. Životný príbeh i dielo Tomáša Vorla nápadne  pripomínajú osudy a filmy hlavných postáv Francúzskej novej vlny združených okolo ikonického filmového teoretika a kritika Andrého Bazina.

 

Text: Lucia Mušáková

Foto: Vlado Anjel a (zdroj) ceskatelevize.cz

 

 

Článok patrí k časopisu: