Zakir Hussain
9. III. 1951 - 15. XII. 2024
Profesionálny životopis tohto indického hudobníka by zabral aj niekoľko strán. Keď niekto začne koncertovať v dvanástich rokoch a v dvadsiatke už má za sebou turné v USA, je jasné, že je to extra-trieda a každý si s ním rád zahrá.
Všetko to začal Zakirov otec Alla Rakha, prvý hráč na tabla v rodine a spoluhráč slávneho sitáristu Raviho Shankara. Svojho syna Zakira viedol od narodenia k muzike. Keď mal Zakir sedem rokov, začal sa mu intenzívne venovať – po návrate z koncertovania ho o druhej alebo tretej hodine v noci zobudil a cvičili spolu v nočnom tichu rytmické slabiky. Hoci chlapec bol potom v škole ospalý, nočné seansy s otcom boli základom jeho hudobného vzdelania. Alla Rakha trval na tom, že ak majú byť jeho synovia ozajstní muzikanti, musia mať vlastný výraz a nie ho otrocky napodobňovať. Zakirovi sa to zjavne podarilo a tak už ako dorastenec hrával na jednom pódiu s indickými majstrami. Keď sa koncom 60. rokov chystal Ravi Shankar na turné do USA a vysvitlo, že Alla Rakha s ním nemôže pre chorobu odcestovať, poslal ako náhradníka Zakira Hussaina.
Toto bola kľúčová udalosť v jeho ďalšom hudobnom vývoji. Hoci doma hral tradičnú indickú hudbu aj bollywoodske filmové melódie, až v Amerike „objavil Ameriku“. Počas štúdia muzikológie na univerzite v Seattli zistil, že existujú aj iné ako indické hudobné štýly. Veľký vplyv naňho malo aj stretnutie s Mickeym Hartom, bubeníkom skupiny Grateful Dead a priekopníkom psychedelického rocku aj world music. V rozhovore s Marekom Ebenom v programe Českej televízie Na plovárně si Zakir Hussain zaspomínal, že hoci s Mickeym strávil šestnásť mesiacov, „drogové úlety“ tých čias sa ho vôbec nedotkli, pretože bol sústredený iba na muziku. V Mickeyho nahrávacom štúdiu však stretol množstvo muzikantov, s ktorými neskôr spolupracoval. Už to neboli len indickí majstri, ale aj ľudia ako Billy Cobham, Pharoah Sanders, Jan Garbarek, Earth Wind & Fire, Ryuchi Sakamoto, Van Morrison, Carlos Santana či George Harrison. Najväčšiu slávu mu však prinieslo účinkovanie v skupine Shakti v rokoch 1975 - 1977. Gitarista John McLaughlin a jeho štyria indickí spoluhráči mali veľký vplyv na vnímanie indickej hudby na Západe. Podľa Zakirovových spomienok to bola kapela, ktorá skoro vôbec neskúšala, ale fungovala na princípe improvizácie a preto každý jej koncert bol jedinečný.
V tom čase žil Zakir Hussain viac v Amerike ako v Indii a tak stihol zahrať a nahrať všeličo – od hudby k filmom Apokalypsa a Malý Buddha, cez bollywoodske soundtracky, až po úvodnú skladbu otváracieho ceremoniálu Olympijských hier v Atlante v roku 1996. S Mickeym Hartom spolupracoval na projektoch Planet Drum a The Rhythm Experience a ich albumy z rokov 1992 a 2009 získali Grammy. Bol tiež členom skupiny Tabla Beat Science, v ktorej sa stretlo niekoľko generácií indických hráčov na tabla s producentom a basgitaristom Billom Laswellom, či členom tria bendžistu Bélu Flecka. Posledné roky sa však situácia zmenila a Zakir už trávi viac času v Indii ako v USA. V Kalifornii sídli len pár mesiacov v roku, keď sú v Indii monzúny – vtedy učí hudbu na univerzite a koncertuje po USA a Európe. V roku 1996 vznikol projekt Masters of Percussion, v rámci ktorého každé dva roky ide na turné so zaujímavými hudobníkmi, zväčša perkusionistami z Indie, ale aj iných ázijských krajín a propaguje tak východnú hudbu na Západe podobne ako to robili jeho otec a Ravi Shankar.
V rozhovore pre časopis Modern Drummer v roku 2001 Zakir Hussain pripomenul, že počas jeho života sa v Indii zásadne zmenil prístup k profesii hudobníka. Zatiaľ čo v polovici 20. storočia sa hudobnícke povolanie považovalo za druhoradé, aj vďaka generácii Alla Rakhu a Raviho Shankara a ich úspechov status muzikantov stúpol. Na otázku, či si nemyslí, že moderné technológie a západné vplyvy ohrozujú indickú kultúru, Zakir Hussain odpovedal: „Naopak, podľa mňa tradície zosilneli, pretože z nejakého dôvodu sa súčasní muži aj ženy viac prikláňajú ku kultúre a lepšie rozumejú tradícii – lepšie vnímajú hudbu, divadlo, či iné druhy umenia“. Rovnako optimistický je aj Zakirov názor na budúcnosť jeho nástroja – bubienky tabla sú podľa neho stále populárnejšie, o čom svedčí veľké množstvo žiakov jednotlivých majstrov.
Hlavným Zakirovým krédom je neustále sa učiť a byť pokorný k nástroju, ktorý má podľa neho svoju dušu a keď je hudobník priveľmi pyšný, môže sa s ním odmietnuť „rozprávať“. Ako ďaleko pokročil Zakir Hussain v dialógu so svojím nástrojom, sa mohli slovenskí milovníci world music presvedčiť na koncerte 5. novembra 2014 v Slovenskom rozhlase v Bratislave, ktorý bol poslednou zastávkou tohtoročného európskeho turné s hosťami projektu Masters of Percussion.
Vladimír Potančok, 2014
Foto Rudo Baranovič