„Každé ráno, každé ráno, stretám poštára, vravievam si: zas som o deň starší...“, spieva Pavol Hammel v jednej z piesní dnes už kultového albumu Zelená Pošta. Spoločné dielo s Mariánom Vargom oslavuje 50 rokov od svojho vydania.
Sú albumy, ku ktorým sa vraciame častejšie, iné sa na tanieri gramofónu otáčajú len výnimočne a v ušiach sa neudržia dlho. To však nie je prípad spoločného albumu Mariána Vargu a Pavla Hammela Zelená Pošta. Ten uzrel svetlo sveta na konci roka 1972. Čas ho zaradil medzi to najlepšie, čo u nás kedy vzniklo, no položme si otázku: počuli ste od týchto pánov hudobníkov niečo nepodarené? Je to rodinné striebro slovenského art rocku a tvorí jeden zo zásadných pilierov slovenskej populárnej hudby, ku ktorému sa po rokoch stále radi vraciame a odkazujeme naň.
Zelená Pošta je albumom skutočne kompletným, teda so všetkým, čo k hudobnému dielu priamo aj nepriamo patrí. Nachádzame tu jedinečnú hudobnú stopu, ktorú predovšetkým Marián Varga a Pavol Hammel zanechali v bohatých desiatich skladbách. Tie sú absolútnym, kryštalicky dokonalým a melodickým pesničkárstvom. Celkom neodmysliteľne tu významnú úlohu hrajú texty, či, lepšie povedané, poézia Kamila Peteraja, Borisa Filana a Miroslava Válka. Tým môžeme veriť – a prirodzene aj veríme - každé jedno slovo interpretované jedinečným speváckym podaním Pavla Hammela. Do tretice ním je ikonický obal z dielne Tibora Borského na návrh filmového režiséra Juraja Jakubiska, ktorý sa ľahko uloží do pamäti. Dvaja vlasatí mladíci opretí o biliardový stôl, okolo nich stromy a cválajúci kôň sa stali bránou, ktorá poslucháča vpúšťa do celkom jedinečného sveta, ktorý album ukrýva.
Pripočítať by sme k tomu mohli aj čas a miesto vzniku. Po spoločnej pesničkovej tvorbe Pavla Hammela a Mariána Vargu bol skrátka oprávnený dopyt. Keď v roku 1969 vyšiel debutový album Prúdov, ktorý svoju päťdesiatku oslávil už pred tromi rokmi, Zvoňte, Zvonky, s piesňami, ktoré akoby pochádzali z iného sveta, Marián Varga a Pavol Hammel sa už vydali svojimi vlastnými cestami. Ako sa však už nedlho na to ukázalo, autori sa museli rozísť, aby sa, v skutočnosti, nerozišli nikdy...
Obaja protagonisti sa svojho času o ich spoločnej tvorbe vyjadrili celkom obdobne. Mariánovi Vargovi chýbal spev a tradičná piesňová tvorba, Pavlovi Hammelovi zasa Vargova hudobná prítomnosť. Slovo však už prenechajme Pavlovi Hammelovi, ktorý si zaspomínal na prvý impulz vedúci k vzniku ich spoločného albumu: „Tak ten impulz nastal, keď ma prizvali zaspievať piesne na albume Konvergencie. Vtedy som býval blízko rozhlasu, kde sa nahrávalo, na dnešnom Jakubovom námestí a skúšali rôznych spevákov, pretože Marián tam chcel mať aj spievané veci. Prišli za mnou a ja som to naspieval, pretože som tie jeho niektoré piesne poznal. Tak sme si nakoniec povedali, že dávno sme síce rozídení, každý poďme svojou cestou, ale urobme niečo spoločné, nejaký nový projekt. Každý bol ochotný do toho ísť. Nakoniec to takto vyšlo... Nevedeli sme, že robíme niečo prevratné. Samozrejme, bolo to niečo nezvyčajné. Čas nakoniec ukázal, že to bolo zaujímavé už vtedy, ale aj teraz. To nakoniec naštartovalo aj tú budúcu spoluprácu, keď sme sa k sebe v periódach vracali na albumoch Na II. Programe Sna, Cyrano z Predmestia alebo Labutie Piesne.“
Legendárny dvojalbum Konvergencie Collegia Musica, na ktorom spomínané Piesne z Kolovrátku nájdeme, vychádza na konci roku 1971. V tom čase bol Marián Varga so svojou skupinou ešte len v pokročilom úvode ich ohromnej, federálnej slávy, ktorá trvala, de facto, niekoľko rokov. Albumu Zelená Pošta tak predchádzali, ako hovorí Pavol Hammel, mesiace príprav: „To trvalo aj trištvrte roka. Vždy niekto niečo mal. Dokonca mal Marián Smutnú rannú električku pripravenú už skôr, ale nechcel to dať na album Collegia Musica. Obdobne to bolo aj u mňa. Vždy som mal nejaké skladby, ktoré som nedával na albumy Prúdov. Nikdy to nebolo tak, „že chalani, teraz poďme tvoriť...“ Ani v štúdiu sme neboli v jednom kuse. Bolo to napríklad raz za tri dni, keď sme sa stretli na štyri hodiny a potom na druhý deň tiež a ďalšie dva týždne sme si dali prestávku. Takto sa to rodilo. Nechcem ani používať ten výraz, ktorý nemám rád – byť zavretý v štúdiu – lebo jednak sme v tom čase žiadne štúdio nemali a tiež sme boli radi, že nás prichýlili do spomínaného rozhlasu.“ Vtedajšiu zostavu skupiny tvoril okrem Mariána Vargu a basgitaristu Fedora Freša, gitarista Rasťo Vacho a bubeník Dušan Hájek. Hviezdnu zostavu tu doplnil hosť, česká gitarová ikona Radim Hladík so svojou nezabudnuteľnou účasťou v sólach skladieb Smutná ranná električka a Slnečnice. „Tam sa moc ani neskúšalo, tam skôr sa tvorilo a každý mal nejaký svoj motív. Keď som to mal spievať, tak som to predspievaval do mikrofónu chalanom a podľa toho sme potom hrali. Tvorivá práca sa nekonala u nikoho doma ani nikde inde, ale práve v tom štúdiu, na základe nápadov, kde sa to všetko dotvorilo.“, približuje atmosféru nahrávania Pavol Hammel.
Do vyššie spomínanej štvorice faktorov, ktoré Zelenú Poštu predurčili na úspech, ktorý zožala a dodnes zožína, môžeme doplniť aj výnimočnú zvukovú kvalitu diela. Môžeme smelo skonštatovať, že napriek materiálnym a technickým podmienkam, v akých sa rodil tento album (aj ďalšie iné), je po zvukovej stránke na veľmi vysokej úrovni. „Myslím, že tam v tom čase bol len dvanásť stopový magnetofón. Nebolo to ako dnes, keď si môžete nahrať len bicie nástroje na dvadsať stôp.“, spomína Pavol Hammel. Pod produkciou albumu je podpísaný Fedor Frešo. Ten získal vzácne skúsenosti už pri nahrávaní spomínaných Konvergencií Collegia Musica. „Fedor bol najmä ten organizačný a hnací motor. Vedel presne, k čomu sa bolo treba vrátiť a usmerňoval, aby sme o týždeň nahrali to a to. Okrem neho tam bol ale aj skutočný hudobný režisér, ako sa tomu niekedy hovorilo, aby nás strážil. Ale nás nebolo moc treba strážiť, lebo každý sme vedeli, čo chceme spraviť.“, pokračuje Pavol Hammel. Za vtedy prevratnú vec môžeme dodnes považovať skutočnú „hru“ so stereofóniou, zaujímavú moduláciu odrážania tenisovej lopty v úvode skladby Tenis alebo aj obyčajnú maličkosť - elektronický, do ticha plynúci záver albumu.
Zelená Pošta bola prvý raz uvedená v celku až v roku 2012, po štyridsiatich rokoch od svojho vydania. Medzičasom sa zo skladby Smutná ranná električka stala kultová skladba, ktorá na koncertných pódiách nikdy nechýbala, no rovnako treba dodať, že svoj podiel mal na tomto kulte aj autor textu, básnik a vtedajší minister kultúry Miroslav Válek. Album sa dostával do opakovaných vydaní a pre vtedajšiu generáciu sa stal základným kameňom neveľkej fonotéky ich študentskej izby.
Vo vydavateľstve Opus vyšiel do roku 1983 dokopy osem krát (vrátane prvého vydania). Tento titul nebol vynechaný ani v prvých veľkých vinylových re-edíciách posledných rokov a ako pripomienka výročia tejto nahrávky sa do ďalšieho vydania dostane aj 26. augusta tohto roku.
Na konci roka 2012 sa stalo oživenie albumu označené za kultúrnu udalosť roka. Opäť zaúradoval čas a miesto a na pódiu sa stretli veľké mená... Prečo sa však album dočkal svojej premiéry až po štyridsiatich rokoch? „Nám sa to zdalo nehrateľné. Boli tam niektoré veci, ktoré sa dali predviesť len v štúdiu. Ku koncertom sme sa ani nedostali. Keď sme tieto spoločné albumy nahrávali, neuvažovali sme o ich živom prevedení. Bola to skrátka štúdiová záležitosť. Pred desiatimi rokmi však prišla iniciatíva od Jozefa Luptáka, priateľa Mariána Vargu, aby sme tento album zahrali naživo. Po štyridsiatich rokoch sa nám to zapáčilo. Tak sme sa na to nechali nahovoriť (smiech). Urobili sme niekoľko veľmi úspešných koncertov.“, odpovedá Pavol Hammel.
Čas je, bohužiaľ, neúprosný a v priebehu uplynulých piatich rokov sa na nebeské koncertné pódiá odobrali Marián Varga a v priebehu niekoľkých mesiacov aj basgitarista Fedor Frešo. Viac približuje Pavol Hammel:„Teraz som to oživil ja spoločne so synmi Fedora Freša. Ináč, Fedor junior hrá na base veľmi dobre. Takže boli tiež takýmto hnacím motorom, ako kedysi Fedor. Je to pripomienka 50-tich rokov od vydania albumu a taktiež pripomienka nedožitých 75-tich rokov oboch chalanov, Mariána Vargu aj Fedora Freša.„
V aktuálnej zostave koncertnej skupiny Prúdy nájdeme okrem gitarovej stálice Fera Grigláka aj verného hráča na klávesové nástroje Petra Preložníka, ktorý je s Prúdmi spojený už vyše 25 rokov. Na Hammond organe ho dopĺňa Vladislav Šarišský. Ten má s interpretáciou skladieb Mariána Vargu taktiež bohaté skúsenosti. Zostavu dopĺňa bubeník par excellence, Martin Valihora, ktorý si s Prúdmi zahral už ako 22 ročný. Rytmickú sekciu dopĺňa na basovej gitare syn Fedora Freša, Fedor Frešo mladší. A ako vyzerali prípravy súčasnej koncertnej zostavy? „Konkrétne v tejto kapele sú štyria členovia, s ktorými sme tento album hrali už pred desiatimi rokmi. Stretli sme sa vlastne len na dvoch skúškach, aby sme to dali dokopy. Dokonca Martin Valihora, bubeník, priletel z New Yorku. Priamo z Viedenského letiska, kde ho čakalo auto aj s bubnami, pricestoval, aby mohol prísť na skúšku. Videli sme sa ešte na druhý deň, znova na dve hodiny a už to tam bolo...“, prezradil Pavol Hammel.
Plánované septembrové turné sa zastaví v siedmich slovenských mestách. Na týždňovom turné od 17. do 23. septembra sa Pavol Hammel so skupinou predstaví v Trenčíne, Nitre, Banskej Bystrici, Košiciach, Prešove, Žiline a v Bratislave. „Okrem Zelenej Pošty však hráme aj veci, ktoré sme s Mariánom vždy hrávali. Takže sú tam piesne z albumu Zvoňte, Zvonky, Labutie Piesne alebo Piesne z Kolovrátku. Je to dramaturgicky veľmi dobre poňatý koncert.“, uzatvára Pavol Hammel.
SAMUEL IVANČÁK
Foto: Petr Čejka (portrét), Daša Šimeková (skupina)