Vlani o takomto čase by mala ešte len 60. Už 16 rokov tu nie je. Ako si mnohí pamätajú, kde boli a čo robili, keď ich zastihla správa o atentáte na Kennedyho, páde Berlínskeho múru či útoku na „dvojičky“, ja si presne spomínam, ako som 7. decembra 2004 v robote otvárala firemnú poštu, keď sa z rádia ozvala správa o náhlej smrti Zuzany Navarovej. V miestnosti s kamennými klenbami, kde bolo zrazu ešte o čosi chladnejšie, som ešte dlho po tom sedela nehybne, s pocitom, akoby som schytala úder do hrude.
Navarovej hudba ma sprevádzala od detstva, vďaka bratovi, čo na gitare vedel okrem trampských „odrhovačiek“ (bez urážky, aj to má svoje čaro) pohrať aj Nerezy, a moje prvé lekcie z harmónie spočívali v chytaní druhých hlasov v piesňach z Masopustu (Kočky, anyone?). Písať o nej nie je ľahké, je to veľmi osobné. Bola to veľká láska. Rôzne obdobia jej tvorby patrili k soundtracku rôznych období (nielen) môjho života. A tak pri zbieraní materiálu nemapujem len jej míľniky – tlačí ma termín a od písania ma zdržiavajú návraty k mojim vlastným. Ale je to pre mňa česť a pociťujem tiež akúsi bázeň. Ako o nej napísať článok, ktorý nebude povrchný, pretože to neznášala, a zároveň nebude narúšať jej súkromie, pretože to neznášala tiež? Ako napísať niečo nové a neopakovať iba to, čo si o nej každý môže pohľadať na internete sám? Čo by na tento článok povedala? Mala by výhrady? Hltám hodiny rozhovorov s ňou i o nej, čítam všetko, čo je na internete dostupné, nájdené veci sa snažím dávať do súvislostí, hľadám ju v jej textoch a z nájdených úlomkov skúšam poskladať jej obraz a odpoveď na otázku: Kto bola Zuzana Navarová?
Bola to tajomná, autentická a neopakovateľná žena. Bola umelkyňou v pravom slova zmysle. Ako Prométeus. Išla niekam, kde nik iný pred ňou nebol, a priniesla odtiaľ niečo, čo tu dovtedy nebolo. (Smutnejšia je analógia, že rovnako hrdo a neprosiac o milosť niesla svoj osud, keď jej, na rozdiel od Prométea, z pečene neujedal orol, ale rak.) Ešte za života, v pomerne mladom veku, sa stala legendou českého pesničkárstva, ktoré otvorila vplyvom iných kultúr. Bola úplne svojská – slovanské, latinské a rómske prvky v jej hudbe sú jasné, ale jej texty… také nepísal nik. Akoby k nám spadla z nebies.
Jej otec bol rozhlasový hudobný redaktor. Vďaka nemu mala výborný prehľad naprieč žánrami, prebudil jej záujem o slovanský folklór, ale v hudobnom vkuse sa vraj inak nezhodli. Detstvo na sídlisku v Hradci Králové s početnou rómskou menšinou formovalo aj jej blízky vzťah a rešpekt k rómskej hudbe. Chodila na klavír, neskôr jej učarovala gitara. Okrem češtiny a španielčiny na Karlovej univerzite vyštudovala na konzervatóriu populárny spev. Jej prekrásny hlas so skvelou technikou sa niesol ľahko a prirodzene aj v intonačne zložitých pasážach. A predsa o sebe hovorila, že sa zo všetkého najmenej cíti byť speváčkou, a najviac textárkou. Na stáži v Havane začala hrať na rôzne perkusie a mnohé si „vymyslela“ aj sama, (napr. hrala náprstkom na sklenenej fľaši). Ale to všetko boli doslova iba nástroje. Hoci skvele a suverénne zvládnuté, slúžili iba ako prostriedky na vyjadrenie toho, čo vlastne prišla povedať.
Po škole už na spev nechodila. Vo forme sa udržiavala hlasovými rozcvičkami slávneho učiteľa popového spevu F. Tugendlieba (osobne ho nestretla) a pochvaľovala si blahodárne účinky alikvótneho spevu. Dlho som uvažovala, ako opísať jej hlasový prejav. Vždy som mala pocit, akoby jej hlas, bez ohľadu na to, či spievala, alebo rozprávala, prichádzal z opačného konca veľkej miestnosti s dobrou ozvenou, a zároveň akoby sedela hneď vedľa mňa. Išiel z neho pokoj, pôsobil láskavo, a znelo v ňom naraz zívnutie i úsmev i smútok. Keby mal chuť, chutil by horkosladko, ako… ako karamel. Sladkobôľny! Bolo jej vraj ľahostajné, ako spieva. Hovorila, že si v speve „hezky hoví“. A tiež, že jej pomerne dlho trvalo, kým sa zbavila ambícií a začala sa šetriť. A možno práve tá pohoda pri speve, tá absencia snahy a námahy tak lahodila ušiam jej poslucháčov.
Vo všetkom dosahovala vysoký štandard, nie však samoúčelne – forma neodvádzala pozornosť od obsahu. Všetko robila bez afektu, so samozrejmosťou človeka, ktorý vie, čo chce, a vie, čo robí. Jej hlavným médiom bola poézia – slovo a rytmus, emócia a obraz.
Nedávno som sa zoznámila s Martinou Trchovou, českou pesničkárkou, a napísala som o nej do minulého čísla Nového Populáru. Okrem svojich vlastných piesní Martina vystupuje aj s piesňami Zuzany Navarovej. O nich písala aj vo svojej výbornej diplomovej práci na Karlovej univerzite a láskavo mi dovolila čerpať z nej, za čo jej ďakujem. Martina píše:
Zuzana Navarová predstavuje zvláštny tvorivý typ, narúšajúci do istej miery obraz pesničkársva. Okrem svojich úplných začiatkov totiž nevystupovala sólovo. Jej hudobné ambície aj perfekcionizmus ju viedli k tomu, aby sa obklopovala ďalšími hudobníkmi. Prítomnosť kapely bola pre jej tvorbu veľmi dôležitá, no jej rukopis bol vždy taký osobitý, že sa v akomkoľvek inštrumentálnom prevedení dral na povrch. V kapele Nerez, vedľa rovnako silnej autorskej osobnosti Zdeňka Vřešťála, bola dlho vnímaná viac ako speváčka, než autorka. Ale keď sa napokon začala presadzovať s vlastnou tvorbou, ohromila svojím vyzretým a výrazným rukopisom. Otvorenosť hudobným vplyvom najrôznejších kultúr, neošúchaná práca s jazykom a témy plynúce z jej špecifických skúseností ju vyniesli na vrchol českého pesničkárstva, v jej prípade ďaleko presahujúceho hranice folkového žánru.
Jej pozdnú a z môjho pohľadu vrcholnú tvorbu formovalo predovšetkým vedomie nevyliečiteľnej choroby a akceptovanie vlastnej samoty. Tieto skúsenosti ju viedli cestou oslobodenia sa od pozemských hodnôt k absolútnemu ponoru do sveta hudby. Vnímala ju ako svoje poslanie – úlohu, ktorú je potrebné na zemi splniť a ktorej je v istom zmysle potrebné obetovať všetko. Tieto vplyvy spolu s absenciou materskej skúsenosti smerovali jej tvorbu od dievčenského výrazu až k akejsi nadpohlavnej, všeobecne ľudskej výpovedi. Navarovej vlastnými slovami: „Do určitého věku má člověk, a to i takzvaně tvůrčí člověk, pocit, že se to všecko dělá proto, aby okouzlil nějaký erotický objekt, no a já jsem, zaplať pánbůh, dospěla k závěru, že jsou ještě jiné druhy lásky, kvůli kterým stojí za to psát básničky. V podstatě všechny ty písničky, které teďka píšu, jsou prostě taková ta láska, jakože o nic nejde a prostě se máme rádi. Se všema.“
18.VI.1959 - 7.XII.2004
Kapela Nerez, ktorú roku 1981 založila so Zdeňkom Vřešťálom a Vítom Sázavským, bola veľkým objavom československej folkovej scény. Už do tejto kapely si z Kuby priniesla latinské vplyvy, možno ako únik z totalitnej neslobody (počas pobytu tam dokonca zvažovala emigráciu). Zdanlivo nezlúčiteľné piesne Vřešťála a Navarovej spoločný aranžmán pojil do celku tvoriaceho charakteristický zvuk kapely. Po pätnástich rokoch a troch skvelých albumoch sa na vrchole slávy z dôvodu únavy a neschopnosti spoločne ďalej tvoriť pobrala svojou cestou. K tomuto obdobiu sa neskôr striktne odmietala akokoľvek vracať. Niekoľko rokov sa potom Zuzana venovala interpretácii latinskoamerickej hudby, ktorá jej učarovala počas jej pobytu na Kube. Spolupráca s Ivánom Gutiérrezom, kolumbijským pesničkárom narodeným v New Yorku, vyústila do projektu Tres, a neskôr do vzniku multikultúrnej kapely Koa, kde sa koncom 90. rokov zase vrátila k vlastnej tvorbe. Po odchode Gutiérreza bola Navarová výhradnou autorkou repertoáru v Koa. Obklopená novými hudobníkmi najrôznejších národností (Mário Bihári – slovenský Róm, Camilo Caller – Peruánec, Omar Khaouaj – čiastočný Turek a František Raba – jediný Čech) si vytvorila úplne nový špecifický piesňový prejav. Túto autorsky bohatú spoluprácu, však po piatich rokoch ukončila jej smrť v roku 2004.
O Navarovej textoch Martina Trchová vo svojej práci píše:
Už od počiatku boli prestúpené osobitou poetikou. Išlo prevažne o lyriku, a až na ojedinelé náznaky epických textov mali pocity prevahu nad príbehmi. Jej spôsob písania bol špecifický vrstvením zdanlivo nesúvisiacich obrazov, ktoré až v celkovej mozaike pôsobili ako kompaktný výjav vyvolávajúci v poslucháčovi určitý pocit. Z väčšiny textov vystupuje Navarová, autorka, skôr ako maliarka maľujúca obrazy pomocou slov. Tento dojem podporuje i fakt, že sa v mnohých textoch objavujú zvraty vyjadrujúce farebnosť, pre Navarovú veľmi dôležitú, ktorá sa však v priebehu jej tvorivého života značne obmieňala. Deliacou čiarou v jej tvorbe bola tvorivá prestávka po rozpade Nerezu, kedy autorsky odpočívala a prehodnocovala dovtedajší život. Témy aj motívy jej piesní prešli výraznou zmenou, pribudli v nich nové prvky. Zaujímavé je, že v oboch etapách vzniklo necelých tridsať piesní. Prvá etapa, v kapele Nerez, trvala 15 rokov, zatiaľ čo tá druhá v Koa len 5. Asi aj preto pôsobí jej neskoršia tvorba zomknutejším a komplexnejším dojmom. Ako sama priznala, mala pri svojej tvorbe nulový odpad, a preto je možné považovať počet piesní vydaných na nosičoch za jej kompletnú tvorbu.
To potvrdzuje aj Hana Svanovská, priateľka Navarovej a editorka zbierky jej piesňových textov s názvom Andělská počta (2009): „Žádný text jsme neobjevili rozpracovaný; svědčí to o tom, že Zuzana vždy promýšlela jeden text. Na tom pracovala, nosila ho v hlavě a nepokročila dál, dokud nebyl "hratelný". Možná občas pracovala na více písních najednou, ale žádné nedodělky nezůstaly.“
Na otázku, či Navarovú považuje za textárku alebo poetku, Svanovská odpovedá: „To je těžká otázka; domnívám se, že je v tom kousek od obojího. Její jazyk je ryze básnický, plný jinotajů – v tomto smyslu její texty poezie určitě jsou nebo minimálně balancují na hraně. Ona sama však nikdy básnické ambice neměla a její texty také nejsou samostatnou básnickou výpovědí – vznikly ve spojení s hudbou, účelově: jako píseň, která má být zpívána a hrána s kapelou. Nic víc, nic míň.“
V Nereze tematizovala ženskú skúsenosť v partnerských vzťahoch. Texty vyjadrujú nepríjemné pocity: potlačenú túžbu, pridusenú bolesť, pokušenie, pocity premlčania, pálčivosť, túžbu po vzbure. Dôvtipne zvolené názvy troch piesní z roku 1988 (Naruby, Naboso a Načerno) najlepšie vystihujú jej vtedajšie autorské rozpoloženie. Hojne používa motívy tmy, noci, čiernej farby, ale aj jedovatej žltej či krvavo červenej. Vtedy vznikli aj folklórne ladené piesne (napr. Kytička alebo Aj, Marička).
Texty sa dajú len ťažko interpretovať. Dominuje im rýchly sled obrazov často pripomínajúci film či klip. Niekedy sa zaobídu i bez slovies: Červený oči a černá láska v běhu / Kožený bundy a v kafi mlíko z tuby / Nervózní prsty a jedovatou něhu / Zažloutlý taxíky a na krku tvý zuby (Pozdě na večeři). Typické sú aj obrazotvorné slovné spojenia (sladkobolný karamel, voňavá neštěstí, broušený půlměsíc, roztřesený promlčený potěšení, atď.)
Texty sú výrazne metaforické a komplikovanejšie, než tie, čo neskôr vznikli s Koa. Často sa vracia k téme slobody človeka. V Nereze ide skôr o problematiku osobnej autonómie v rámci partnerského vzťahu, ako v piesni Ke zdi: Ještě mě nehřeješ / a už mě ke zdi strkáš/ (…) / Ty mě nehřeješ / a už si do mě saháš / Ještě se pořežeš / když prohry ze mě taháš. Pieseň vrcholí vzdorovitým výkrikom v refréne: Ještě nejsem na kolenou!
V piesni Naruby sa strieda pokojná zmierenosť hluboko nad věcí s hysterickým refrénom vyjadrujúcim túžbu partnera opantať Zasej mě v kamení / sklidíš mě v rozpuku / trhej mě z kořenů / vezmu tě za ruku / (…) / Jsem drátek ze stříbra / na noze holubí / chytám tě za křídla / jsem celá naruby atď.
Trchová ďalej píše: Zuzana Navarová mala zvláštny dar videnia a zobrazovania sveta okolo seba i v sebe doslova režisérskym okom, akoby točila kratučké videoklipy ku svojim piesňam. Z textov zreteľne vystupujú vizuálne kvality ako špecifické osvetlenie, rôzne odtiene farieb, denné či ročné doby. Nositeľmi všadeprítomnej farebnosti nie sú iba hmatateľné veci: hrabeš mi ve vzteku / je z modrošeda… jen bleděmodře vrkáš… Bílý je ticho, žlutý postele, žlutej je rum a bílá neděle… na světle zcela zrůžoví opánky, atď.
V období medzi Nerezom a Koa sa autorsky úplne odmlčala, vnútorne sa upokojila. Zrejme v tomto období sa objavili aj zdravotné problémy vedúce k radikálnej zmene životného štýlu. Vzdala sa alkoholu aj fajčenia viržiniek, prestala jesť mäso, pila zelený čaj a cvičila tai-či. Zaujímala sa o východnú filozofiu a prácu s vlastnou energiou. Výsledkom bolo duševné oslobodenie a vnútorná harmónia, ktorú na sklonku života naozaj dosiahla. Nové piesne mali úplne inú energiu. Vytratilo sa sexuálne napätie a negatívny náboj, hoci sa nedá povedať, že by neboli smutné. V rozhovore pre Hospodářské noviny to komentovala takto: „… už se nevypovídávám z problémů, ale snažím se udělat lidem radost. Trošku hledám v textech nápovědu, co si člověk může s duší, dá-li Bůh, počít. A vlastně tím pádem už ani nepíšu erotické písničky.“
Zostala verná téme slobody, ale už mimo rámec vzťahov. Vyrovnávala sa s vlastnou samotou a túžila po duševnom vyslobodení. Zatiaľ čo v „nerezovom“ období plnom potláčanej túžby a erotického pnutia sa ako zvierací motív často objavovala mačka, v tvorbe s Koa ju vystriedali výhradne vtáky ako symbol oslobodenia: čajky, slávici, labute, škovránky, holuby, kačky a mnohé iné. Texty sú čoraz humornejšie, experimentuje sa s novými žánrami, pribúdajú slovné hračky a citoslovcia. Niektoré piesne sa pohybujú až na tenkej hranici plagiátu a klišé, ale zámerne, s Navarovej vlastným humorom a iróniou.
Potreba odpútania sa prelína s duchovnou prípravou na možnú smrť. Piesne často znejú ako modlitby a prosby. Najmrazivejšia z nich je Do nebes, v ktorej téma „odletu“ a krátiaceho sa, strakou ukradnutého času už ani nie je nijako zvlášť ukrývaná: Neste mě neste ptáci do nebes / k divokým kachnám volám přes vrátka / Skřivan ať zanechá mě blízko hvězd / a straky odnesou má zrcátka / (…) / Přes moře žluté přejdu lila vřes / a straky odnesou mé hodinky, ještě dnes.
Pieseň V Buši odkazuje k očisteniu a slobode duše a mysle: Mám v duši čisto, v srdci jisto, místo, kde slunce vstává / Tak na mý gusto, v hlavě pusto, jenom stromy a tráva.
Motív krídel je dôležitý aj v piesni Lišaji (aj Smrtihlav je zástupcom tejto čeľade motýľov). Trepotanie, tlkot krídel, rovnako ako tlkot srdca, symbol smrti, to všetko je cítiť z jednoduchého a silného textu: Kroužili lišaji při samém okraji / při samém okraji života./ Při samém okraji stíny dva lišají / srdce jim tluče a třepotá / déšť bije do oken / tma něžně skřípe do skel / jak v spánku hlubokém / kdy kouzla tajou s voskem / Kéž zavedou do ráje / lišaji lišaje / bude-liž a je sobota.
V piesni Andělská prosí Boha o kalich horkosti a počíta pusy, čo už nedostane. Charakter modlitby má aj „Pokojný a jasný“. Imaginárnu bytosť, svojho osobného Boha v nej oslovuje takto: Učiteli, můj učiteli / kde jsi mě zanechal / když dny mi málem darmo všecky vypršely.
A snáď najnaliehavejšie vyznieva pieseň A deus: Je to volanie zúfalej duše po záchrane: Zachraň mě, zachraň mě / v poutech, ne v bolesti / zachraň mě, zachraň mě / v Bohu, ne v neřesti / Miluj mě, miluj mě / ať je mi do pláče / miluj mě, miluj mě / rychlostí tryskáče. Téma smrti s jej kresťanskými atribútmi je obsiahnutá vo veršoch A já chci do nebe / (…) / Na prach se proměním / (…) / Jak stará písnička / sedaj mi na víčka / dnes samí andělé / to, že je neděle. Refrén v portugalčine v preklade hovorí: „Kedysi si mi patril, kedysi si ma miloval, dnes mi tvoje oči vravia zbohom.“
Putujúc po Zuzaniných stopách som natrafila na všeličo, čo ma prekvapilo, zaujalo či doslova očarilo:
Milovala stromy, najviac lipy a brezy. Pokoj v duši odporúčala nachádzať v lese. Aj kapela Koa dostala názov podľa stromu, druhu akácie z havajského pralesa. (Vyrábajú sa z nej hudobné nástroje.) Nosievala so sebou príručku o stromoch alebo atlas vtákov a ďalekohľad. Ale zato žiadny mobil.
Rada listovala v encyklopédiách. O svojom vzťahu ku knihám hovorila, že kedysi čítala veľa poézie. Od sedemnástich nečítala beletriu. Bolo to príliš dlhé a všetko, čo potrebovala, sa už dozvedela. To, čo ju z literatúry najviac poznamenalo, prečítala vraj už v dvanástich. Na televíziu sa nedívala a po večeroch strašne rada písavala listy. (Vtipkovala, že je v tom až bezohľadná, pretože píše ľuďom, i keď si nie je istá, či o to stoja.) Nebola skrátka čitateľka, bola pisateľka.
Spievala česky, španielsky, portugalsky, ukrajinsky aj rómsky. Dva roky sa učila čínsky. Angličtina ju nebavila a ani sa ju nenaučila. Cudzie jazyky v nej jasne vyvolávali predstavu hudby. V Koa s obľubou písala texty v dvoch jazykoch, ktoré navzájom zrýmovala: I kirčina taj i puška / mindík phanglimoj / Strelili ho, jaj do bruška / Ty se taky boj, oj, oj („Klobouk“).
Od detstva vedela presne, čo chce. Hoci mala veľmi láskavých rodičov, detstvo vnímala traumaticky, ako väzenie, lebo sa nemohla rozhodovať sama za seba.
Najšťastnejšie chvíle svojho detstva strávila v skautskom oddiele (vďaka prechodne uvoľnenej atmosfére 60. rokov, kým skautskú organizáciu počas normalizácie v r. 1970 zase nerozpustili). Zbierala komiksy Rýchlych šípov a dala si ich zviazať.
Neznášala, keď bol niekto „morálne slabý kus“. Strachy vnímala ako jedovaté emócie, ktoré „pokrútia“ charakter. Cenila si priamočiarosť a veľkorysosť. Dôvera bola pre ňu vecou rozhodnutia. Za dôležité považovala pracovať s dobrou náladou, aby sa ľudia zlou náladou navzájom neotravovali. Nedbala o veci spojené s komerčným úspechom jej hudby. Neprikladala tomu význam. Nebola smutná z toho, že nemala deti. Nemala pocit, že by človek rodinou celoživotne vyriešil problém samoty. Muzika bola jej poslaním a cítila sa naplnená.
Zuzana Navarová bola neuchopiteľná, mystická a zároveň blízka a dôverne známa. Akoby vždy stála na rozhraní dvoch svetov, nášho a svojho. A hoci ju vtáci priskoro odniesli do nebies, jej piesne nám tu zostali.
IZABELA BÉREŠOVÁ
Kresba Zuzana Knezovičová