Pozn. red: článok vznikol r. 2006, publikovaný bol v časopise HUDBA
Ak sa gitaristu a speváka Zdeňka Bínu spýtate, čo pre neho znamená blues, určite nebude hovoriť o dvanásťtaktovej harmonickej schéme, ale skôr o stave krásnej bolesti, v ktorom prežíva to, čo z neho vychádza v podobe hudby: „Je to vždy keď je mi nádherne, ale pritom viem, že to nie je iba slnko, že je to krása, ktorá bolí. Keď mám blues bývam šťastný, ale nie som pritom veselý.“
Hovorí sa, že blues mávame keď nás postretne niečo ťažké, Zdeněk si ale tento stav nespája s konkrétnym zážitkom. Pokladá to za jednu z vyjadrovacích rovín v hudbe kedy je mu krásne zo smútku a melanchólie ktoré práve prežíva: „V takých momentoch cítim, že je to asi tá najúprimnejšia forma hudobného vyžarovania. Človek má vtedy viac pocit pravdy.“ Často si pamätá na momenty, kedy ho nejaké blues napadlo, pričom východzia esencia toho pocitu bola vo všetkých prípadoch rovnaká: „Vždy mi spolu s tým nabehne bolesť. Pritom neviem odkiaľ pochádza, nemusí byť konkrétna. Je to nejaký zvláštny druh utrpenia, ktorý si človek nesie v sebe, ale nie je to pritom zlé utrpenie. Ako keď sa pozeráš na prírodu a v nej všetko hnije. Je to však tým, že je práve jeseň. Nesmierne množstvo zmaru, ktorý má ale vyšší zmysel.“ Podobne pojem blues vníma aj Frederik: „Blues pre mňa nemá nič do činenia s nejakou technickou hudobnou formou. Vnímam ho ako nefiltrované, necenzúrované, priame vyjadrenie, ktoré môže byť sprostredkované v podobe hudobného prejavu. Nemusí sa vzťahovať iba na žáner blues, ale aj na iné typy hudby. Ten pocit sa vôbec nedá vnímať myšlienkami ani sa nedá popísať slovami. Práve tá abstraktnosť asi robí z hudby tak výnimočný druh umenia.“
Bluesové variácie
Zdeňka Bínu a jeho spoluhráčov mali už priaznivci blues príležitosť vidieť na množstve takto zameraných festivalov. Vďaka tomu majú Minúty celkom dobrý prehľad o stave tzv. bluesovej scény: „Na festivaloch človek vidí ako sa to všetko sporofanuje. Z blues vzniká nejaký univerzálny štýl hudby, pre ktorý je typická nejaká forma i tempo – rýchle, alebo pomalé. Z väčšiny bluesových festivalov sme boli dosť otrávení. Veľmi zriedka tam bolo cítiť aj tú výpoveď človeka, ktorý keď hrá blues, tak si má sadnúť úplne na dno. Musí sa tam dobrovoľne zničiť a rozkrájať a prežiť tú istú esenciu, v ktorej ho tá skladba napadla, aby poslucháč cítil, že sa na pódiu čosi deje. Najčastejšie sme sa stretávali iba s pocitom štylizácie do blues a to je strašne cítiť. Je to podobné, ako keď na prednášky nejakej autority v oblasti jógy a hinduizmu chodia ľudia, ktorým sa tento životný štýl páči, ale neprežívajú ho. Vždy je škoda, keď sa cestičky rozvetvujú a unikajú od toho pôvodného zdroja a to, čo sa na nich odohráva, už v sebe nemá tú pravosť“, hovorí Zdeněk Bína. „Asi každý hlboký zdroj sa dá ľahko sprofanovať“, dopĺňa ho kolega, bubeník Martin Vajgl, „tým, že sa príliš často a príliš povrchne používa. Napríklad symbol srdca so všetkým čo predstavuje je zneužitý asi zo všetkých naviac. Srdiečko je teraz na každom bordeli. Rovnaké je to i s obohrávaním pentatoník – to nie je blues. Blues sa musí pochopiť, nie hrať podľa toho, aké sa v ňom používajú tóny.“ S blues sa dá zaobchádzať ako s vetešou na trhu, alebo sa dá prežívať.
Na to, ako sa naučiť hrať blues existuje mnoho príručiek a veľa muzikantov si rado nechá zaplatiť za to, že poskytnú školenie. Samouk Zdeněk Bína sa však netají svojou alergiou k takémuto scholastickému prístupu. Aj podľa Frederika je cesta k blues asi najvzdialenejšia od klasického hudobného vzdelania. Z teritória hudobnej pavedy pochádza aj teória o vzniku blues, podľa ktorej blue tóny vznikli z neschopnosti černochov zaintonovať belošské durové stupnice. „Podľa toho je vlastne celé blues omyl,“ odtušuje Vajgl. Zdeněk Bína: „Zúfalé je i keď muzikanti počujú niekde, podľa môjho názoru, dobré blues, ale odsúdia to len kvôli tomu, že tí ľudia nevedia hrať. O to ale v blues vôbec neide. Naopak, ja milujem keď sa za Johna Lee Hookera postaví nejaká kapela, ktorá ho totálne nezaujíma a on hrá jednu slohu na štyri takty, inú zase na päť, potom príde do refrénu o takt skôr než všetci ostatní. Tí sa z toho šoku spamätávajú ešte ďalšej pol minúty a skôr než sa nájdu, on hrá už zase slohu... a takýmto štýlom trebárs nahrajú platňu. Tá bezprostrednosť a čisté fungovanie bez pôsobenia rozumu je presne to o čo robí blues bluesom.“ Zdeněk v hudbe preferuje skôr špinu. Hudbu kapiel, ktoré hrajú akademicky bezchybne a všetko majú presne vypočítané a harmonicky vystavané, považuje skôr za blues zo supermarketu.
Texty
O texty k skladbám -123 Minút sa stará Frederik. Podobne ako Zdeněk pri hudbe, ani on svoju tvorbu príliš neanalyzuje a píše skôr spontánne. Hovorí, že témy často evokuje priamo melódia. Pri úvahách o úprimnosti hudby však prichádza na um, že i texty by mali odzrkadľovať určitý životné štýl a realitu v ktorej skupina existuje. Zdeněk Bína: „Je to presne tak! V kapele máme intenzívny spoločný život – máme vlastný humor, svoj štýl komunikácie. V svojich textoch Fred popisuje často to, o čom často spoločne diskutujeme. Na veľa vecí máme veľmi podobné názory, takže aj naše texty sa nesú v tom istom duchu. Nie je to nič prilepené zvonku, je to o tom istom, o čom je naša kapela.“ O čom je teda vaša kapela chlapci? „O kríze stredného veku“ klincuje Vajgl. Ostatní vydávajú zvuky vyjadrujúce pobavený súhlas a Zdeněk upresňuje: „Je to o tom, že robíme prácu, ktorú všetci milujeme. Máme spolu rodinu v tom zmysle, že nemáme konflikty, rešpektujeme sa, fungujeme spolu bez ponorkového efektu. Páči sa mi, že v tom našom spoločnom živote neriešime blbosti a kamsi napredujeme. Občas je pri tom celkom sranda, ktorej by ktosi zvonku porozumel iba ťažko, okrem toho blbnutia samozrejme spolu rozoberáme aj veci globálneho charakteru, hovoríme o vzťahoch, o stave spoločnosti, čo má skutočnú hodnotu a čo sa dostáva do popredia neprirodzenou cestou a to sa potom často odráža aj v tých témach o ktorých Frederik píše.“ Frederik: „Môže to byť jednoduchá lovestory, alebo tiež vyložená fikcia, ku ktorej ma niečo iba reálne inšpiruje a ďalší sled obrazov už prichádza automaticky. Celkovo by som to ale radšej nerozoberal.“
Muzika
Zdeněk: „Táto platňa je priamočiarejšia než tie predchádzajúce, možno je i viac pesničková. Je i viac natural. Rozhodli sme sa, že ju budeme nahrávať tým najprirodzenejším spôsobom. Zavreli sme sa spolu do jednej miestnosti s mikrofónmi a podklady sme hrali všetci odrazu, na analógový záznam bez možností počítačovej editácie. Pre nás je tento spôsob asi najvhodnejší a mám ten pocit, že na platni je to i poznať. Každá naša predošlá platňa bola vlastne taká skúška, kde sme si overovali ako na to a najlepšie sa osvedčila práve táto posledná metóda. Išlo nám o to, aby sme si i v štúdiu uchovali čo najprirodzenejší prejav, čo je pre nás dôležité.“
Frederik: „Naša kapela nie je iba o tom, aké máme na niečo spoločné názory a ako vzájomne vychádzame, ale hlavne o tom, že sme sa v nej stretli práve my. Toto je po prvý krát, čo sme nahrávali v štúdiu spolu s Martinom (Vajglom). Overili sme si, že na to, aby sme zahrali podľa našich predstáv, nepotrebujeme žiadne metronómy ani žiadne pomocné stopy s klikom. Potrebovali sme k tomuto štádiu dopracovať so zrelým muzikantským sebavedomím.“
Osobnosť
Akokoľvek je kapela považovaná za jeden celok, vždy z neho bude najvýraznejšie vytŕčať muzikantskou energiou nabitý a technicky nadupaný gitarista a spevák Zdeněk Bína. Sám si netrúfa odhadnúť, kde je tá jeho hranica medzi talentom a drinou, s jednou vecou si ale je istý celkom určite: „Od samého začiatku môjho spojenia s gitarou, a vôbec s hudbou, to pre mňa celé bolo iba o spontánnej radosti. A je to tak stále. Stáva sa mi, že prídeme z koncertu úplne zničení o štvrtej ráno, ja si zoberiem gitaru a zisťujem, že som ešte o štvrť na šesť stále hral, napriek únave a boľavým prstom. Vtedy si už pripadám ako magor, ale som aspoň šťastný, že tá esencia radosti a slobody a spokojnosti, akú človek zažíva keď je naplno vo svete hudby, je úplne rovnaká od začiatku.“ Ako sa hovorí, nič v živote nie je zadarmo. Zdeňkov muzikanský vývoj bol poznamenaný udalosťami, ktoré na prvý pohľad môžu pôsobiť ako skúška medze pružnosti, ale aj odhodlania a schopnosti vytvoriť si vlastné územie slobody a zážitkov, do ktorého nakoniec možno pozývať aj iných. V dobe keď Zdeněk cez svoj nástroj, spievanie a pesničky zažíval to najintenzívnejšie zoznamovanie s hudbou zažíval zároveň aj ťažké obdobie v rodine. Od pätnástich rokov naňho prešla starostlivosť o celú domácnosť. Vyrastal len so sestrou a s matkou, ktorá sa stala invalidnou po jednej nešťastnej operácii chrbtice: „Naraz som mal toľko starostí, že som na to pozeral ako blázon. Kamaráti chodili po hospodách a ja som sa musel vrátiť domov, aby som stihol zavesiť záclony, ktoré som popoludní nechal oprať, nakúpiť alebo čokoľvek podobné. Keď sa k tomu pridala starostlivosť o matku, bolo len logické, že gitara sa v tej dobe znamenala pre mňa možnosť totálneho úniku od reality. Vždy keď som robil niečo doma, predstavoval som si ako stojí vo vedľajšej miestnosti opretá o stenu a ako sa na ňu vrhnem až to dokončím. Nepoznal som nikoho, kto by mi s tým akokoľvek pomohol, kto by ma naučil nejaké základy hry, alebo aspoň zopár akordov. Jedinou môj teoretický základ bol nejaký zošítok, kde bolo znázornených asi dvadsaťpäť základných gitarových hmatov. To čo bolo spočiatku dosahované v núdzi – hrať na gitaru tak aby sa mi to páčilo, ale bez akejkoľvek podpory – sa stalo vlastne základom pre systém aký využívam dodnes. Keďže som nič nepoznal, hlava musela nepretržite niečo vymýšľať aby som to vzápätí mohol zahrať. Tým pádom a potom neskôr, keď už ma obklopovali rôzne zdroje ako sa niečo naučiť, ako vyhľadať podklady na internete, ako si zahrať niečiu pesničku, som zistil, že táto cesta by ma vlastne nebavila, ani keby som ju mal k dispozícii hneď od počiatku. Môj vzťah ku gitare a k hudbe sa naplno rozvinie len vtedy, keď si sadnem, dostanem sa do toho príjemného stavu a začnem si hrať niečo len tak z hlavy pre radosť. Keby sme robili hudbu iným spôsobom, možno by mi teraz chýbalo že neviem noty a ani nedokážem pomenovať tie akordy ktoré hrám, ale vďaka tomu, že v kapele fungujeme tak priateľsky a hráme veľmi spontánne, tá teória mi vlastne ani nechýba.“
I podľa Frederika, ktorý je zástancom zásady, že tvoriť treba v hlave, je práve táto cesta najlepšia. Je na to ale potrebný dar od prírody a talent, aký môže Zdeňkovi závidieť asi väčšina podkutých teoretikov: „Zdeňka som videl po prvý krát hrať keď mal devätnásť rokov. Potom, ako som sa dozvedel, že začal až v pätnástich, kládol som si sám sebe otázku, čo je to za génia, ktorý sa za štyri roky takto vypracoval?“
V znamení rytmu
Hra na každý nástroj sa skladá z množstva zložiek. Ak má byť presvedčivá, Tým základným, fundamentálnym elementom, ktorý je v Zdeňkovom prípade asi rytmus. Hoci je tento názor iba subjektívny, živelný gitarista Mitút sa s ním s potešením stotožnil: „V hudbe ktorú robíme cítim, že to tak určite funguje. Rytmus ma sprevádza stále, v jednom kuse mi to znie v hlave. Mám to potvrdené aj od jednej duchovnej autority, človeka ktorý rozumie ľuďom, zrodeniu a veciam ktoré nás vedú. Ten mi povedal, že moje najväčšie znamenie, ktoré som dostal pri narodení do vienka, ktoré ovplyvní tvoju osobnosť, je práve rytmus. Dodatočne som si uvedomil, že je to základom celého môjho hudobného fungovania. Keď si doma hrám sám, tak to tikanie rytmu v hlave zo mňa lezie vo forme rôznych perkusívnych príklepov, príšklbov, drhnutí, cvaknutí, ktoré tvoria tak štyridsať percent mojich regulárnych riffov.“
Text Martin Chrobák
foto hore Pavel Strážay MusicPhotoNews
Skupina -123 Min. hráva explozívnu zmes rocku, jazzu, funky a blues. Venuje sa hlavne vlastnej tvorbe, pričom pôvodné veci sú spievané v angličtine. Dominujúcou osobnosťou a zakladateľom skupiny je spevák a gitarista Zdeněk Bína, nar. 5. marca 1975 v Pardubiciach.