Arcade Fire * Dozrievanie nedokonalosti

Niektorí hudobníci ako napríklad Bob Dylan môžu iba sedieť a spievať, pritom dokážu bezprostredne osloviť svoje okolie. Človek nemusí o tom, prečo je to tak, ani veľa premýšľať a uvedomí si neodškriepiteľnú skutočnosť. Hudba je silná tak, ako tí, čo ju tvoria. Takáto hudba aj po desaťročiach potvrdzuje svoje kvality. Dokáže baviť, a čo je dôležitejšie, neraz znova príjemne prekvapiť.  Posledné štvrťstoročie prinieslo v tomto ohľade niekoľko sľubne sa vyvíjajúcich projektov. Nie je ich veľa, pretože v dnešnej ére internetu sa mnohí snažia na seba upozorniť skôr, ako majú čo povedať. Arcade Fire premýšľajú inak. Možno aj preto, že všetko čo robia berú až príliš vážne.

 

Americký spevák a pesničkár Win Butler je od prvej chvíle neomylne svoj. Keď mal dvadsať rokov odišiel z východného pobrežia USA do Montrealu. Tu spolu so svojim dobrým priateľom Joshom Deuom začali spoluvytvárať základ niečoho, čo sa o pár rokov ukázalo byť neprehliadnuteľným. Zakrátko po príchode do Kanady, urastený mladý chlapec s nádychom charizmatického kazateľa spoznal jazzovú speváčku Régine Chassagne. Toto stretnutie Butler opisuje ako najdramatickejší okamih vo svojom živote. V jednej chvíli získal speváčku zamýšľanej skupiny a spoznal životnú lásku. Spolu s Joshom Deuom skúšali a zaznamenávali prvé ukážky. V polovici roka 2001 už hrávali verejne. Ku kapele sa pripojil basgitarista Alan Lavian, gitarista a bubeník Dane Mills a dvaja všestranne zruční hudobníci Brendan Reed a Tim Kyle.  

Po roku sa pôvodná štruktúra Arcade Fire začína narúšať, čo vyústilo do odchodu viacerých muzikantov. Ešte predtým ale stihli nahrať a na vlastné náklady vydať prvé EP (2003) s rovnomenným názvom, ktoré im zaistilo zmluvu v malom nezávislom vydavateľstve Merge.

Už po odohraní prvých koncertov bolo zrejmé, že Arcade Fire presahujú možnosti priemerných mladých kapiel, ktoré vydali svoju prvú nahrávku. Spoluzakladateľ nahrávacej spoločnosti Merge Mac McCaughan videl po prvý raz ich živé vystúpenie v Chapel Hill, kde hrali v miestnom klube The Cave. „Bolo to ako vidieť U2 na War Tour, keď som mal pätnásť rokov. Nezneli presne ako oni, ale mali tie obrovské hymnusy, na ktoré dav hneď reagoval, aj keď ich doteraz nikto z nich nepočul“, spomína McCaughan.

 

Funebrál a extáza svätej Terézie

Po eponymnom EP a vynútených odchodoch z kapely angažovali Arcade Fire nových muzikantov. Jedným z nich bol aj Butlerov brat William. Už v auguste toho istého roka sa pustili do realizácie prvého albumu s názvom Funeral.
Nahrávanie bolo poznačené smrťou Butlerových a Chassagneovej členov rodiny. Bola to ťažká rana. Ale intímne pocity spojené so smrťou, veľká dávka energie a zmysel pre veľké veci vytvorili smutné, no napriek všetkému pekné dielo.

Arcade Fire sa ukázali svetu a ten im prial. Ich debutový album Funeral bol zaradený medzi významné hudobné udalosti svojej doby. Je zapísaný v knihe 1001 Albums You Must Hear Before You Die, ktorá sumarizuje najlepšie nahrávky od slávnych čias kráľa rock n rollu Elvisa Presleyho, či jazzového trubkára Millesa Davisa, až do roku 2005.

Nasledujúci album Neon Bible bol o čosi iný. Arcade Fire sa podarilo lepšie zúročiť svoj potenciál pre dobré vystavanie piesni, ktoré Mac McCaughan vytušil už pri ich prvom stretnutí. S debutom ho spájala najmä emocionálna erózia, ktorá tu ešte viac gradovala i neustála snaha experimentovať zo zvukom.
Všetky tóny hudobných nástrojov, naliehavý hlas, pomaly sa stupňujúce tempo smerujúce k vzrušujúcemu vyvrcholeniu udržiavajú neustále v napätí. A práve to napätie je často tým, čo robí nahrávku zaujímavou. William Butler vystihuje Arcade Fire slovami: „To čo spievame alebo predvádzame je ako extáza svätej Terézie.“

 

Príbehy z predmestia

Po rok trvajúcej prestávke sa Arcade Fire znova vrátili do nahrávacieho štúdia. K dispozícií mali dvakrát väčšie množstvo materiálu ako pri Neon Bible. Tretí album The Suburbs je koncipovaný podobne ako predchádzajúce nahrávky. Citovo silno zafarbená myšlienka s množstvom mimovoľne sa vynárajúcich záchvevov minulosti. Butler vysvetlil, že podnetom pre album o živote na predmestí bol list od starého priateľa, s ktorým v jednej chvíli prišlo množstvo spomienok. On sám ho nazýva „listom z predmestia“.

Téma predmestských stereotypov nikdy neoslňovala. Ale aj tu sa neustále odohrávajú dramatické príbehy. „Je zaujímavé písať o všetkých tých pocitoch. Napríklad, keď ste mladý, predmestie sa vám zdá pekné. Je tu zopár parkov a bezpečne. Postupne dospievate, a keď sa stanete tínedžerom, zdá sa vám to tu mŕtve“, hovorí Régine Chassagne.  

Album The Suburbs konfrontuje minulosť a prítomnosť. Arcade Fire sa na ňom znova vracajú do na miesta, kde sa narodili a vyrástli. Do tých šedých zón nachádzajúcich sa medzi mestom a vidiekom.

Sklamaní ostali tí, ktorí čakali ďalší Funeral, či Neon Bible. The Suburbs sprístupnil Arcade Fire aj masovejšiemu publiku. Album dosiahol v prvom týždni predajnosti v USA prvé miesto. Hoci sa na ňom neudržal dlho, skupina sa stala známejšou v širších kruhoch. Priaznivé ohlasy kritikov na nahrávku nakoniec pomohli Arcade Fire v jednom roku vyhrať Grammy aj British Awards za najlepší album roka.

 

V žiari reflektorov

Arcade Fire to majú každým albumom stále ťažšie. Nikdy si však nedávali malé ciele a nebáli sa znova vyhraniť proti tomu, na čom pred tým pracovali. Napokon, popreli by tým seba a bola by to nuda. Koncom minulého roka vydali dlhšiu dobu očakávaný album Reflektor. Štvrtá štúdiová nahrávka je rozdelená na dva disky. Nebol to zámer. Pôvodne zamýšľali nahrať štandardný album, ale materiálu bolo podstatne viac. Po korekcii v štúdiu by sa skladby možno pomestili aj na jeden nosič, ale skupina sa rozhodla rozdeliť album na dve časti, aby vynikla odlišnosť dvoch svetov, ktoré ponúka.

Producentsky sa na ňom okrem dlhoročného spolupracovníka Markusa Dravsa podieľal aj frontman dnes neexistujúcej dance-punkovej skupiny LCD Soundsystem, James Murphy. Nadviazať vzájomnú spoluprácu s Murphym sa snažili už po vydaní Neon Bible, no vtedy im to ešte nevyšlo. Murphy nie je jediné zvučné meno, ktoré sa spája s dvojalbumom. V titulnej skladbe Reflektor spieva David Bowie. Jeden z klipov im natočil Anton Corbijn, v ďalšom si zahral napríklad Bono Vox z U2.

Reflektor ukazuje veľký potenciál, ktorým Arcade Fire disponujú. Rovnako manifestuje producentské schopnosti Jamesa Murphyho. Ten citlivo preklenul rytmy spirituálnej hudby jamajskej a haitskej kultúry s disco hudbou sedemdesiatych rokov. K tomu pripojil zmes funkových a rockových melódií rokov osemdesiatych. Vznikla z toho svojská zvuková koláž.

V textoch zaznievajú hlboké myšlienky o láske, smrti, posmrtnom živote, technológiách, ale už nie tak citovo vypäto ako v minulosti. Reflektor nie je bezchybná nahrávka. Má svoje slabšie miesta. Skúma možnosti a vydáva sa novým smerom. Zároveň prekvapuje i potvrdzuje, že Arcade Fire je síce skupina, ktorá má veľa dobrých nápadov, ale navzdory kvalitám ich snaha o dokonalosť ostáva stále nedosiahnuteľná. Potrebujú ju vôbec dosiahnuť? A ako by mala vlastne vyzerať?

 

Jakub Habas

Článok patrí k časopisu: