Slovenská alternatívna rocková skupina Billy Barman, ktorá je na scéne už dvanásty rok, prichádza s novým štúdiovým albumom po štyroch rokoch. Otvára ho úryvok z filmu režiséra Martina Ťapáka – „Popolvár najväčší na svete“, v ktorom postavy diskutujú o kráse, sile, bohatstve a sláve. Prvá skladba „Bernard“ poslucháča hneď po prvých tónoch povzbudí pozitívnou energiou. Výrazná rytmika bicích nástrojov s elektronickým soundom v sprievode jednoduchej, pozitívne ladenej harmónie a hravého spevu frontmana a speváka kapely Juraja Podmanického navodzuje letnú atmosféru. Nasleduje skladba „Doba doba“, ktorá prináša melancholický kontrast k predošlému pozitívnemu nabudeniu. Opäť výrazný rytmus bicích dopĺňa pomerne monotónna harmónia na klávesoch a basgitare. Postupne sa pridáva spev a elektrická gitara s efektom echa. Melanchóliu na chvíľu preruší pozitívny zasnený refrén. Tieto dva prvky skladby sa zopárkrát vystriedajú a všetko uzavrie trikrát opakovaná sloha so slovnou hračkou „halabala“. Ďalšia skladba „Ukáž vrecká“ nás utvrdí v melancholickej atmosfére. Celkovú atmosféru tvoria hlavne tiahle akordy elektrického organu v sprievode samplovaných bicích, pričom gitara a basgitara iba dopĺňajú harmóniu. V polovici skladby prichádza inštrumentálne premostenie smerujúce k pasáži hosťa albumu, rapera Gleba. Patrí medzi kvalitnejších raperov na slovenskej scéne, avšak táto pasáž sa vôbec nehodí do skladby. Je v inej tónine a má úplne iný vibe než zvyšok v podaní kapely. Pri prvom počutí môže poslucháč nadobudnúť pocit, ako keby sa mu samovoľne prepla iná skladba. Ako samostatné skladby by tieto časti mohli fungovať bezchybne no tento pokus o symbiózu nepatrí medzi najšťastnejšie. Štvrtý track s názvom „V meste straší“ sa nesie v štýle typickom pre kapelu. Neurazí, ale ani nenadchne. Potom album pokračuje „Nedeľnou polievkou s výčitkou“, baladou v trojdobom rytme s veľmi príjemnou atmosférou. Tá je jednorazovo prerušená nepochopiteľnou krátkou inštrumentálnou vsuvkou skreslenej elektrickej gitary. Od polovice skladby sa opakuje chytľavá sloha, ktorá bezpochyby rozospieva nejedného fanúšika na koncerte. Nasleduje minútová inštrumentálno-elektronická experimentálna vsuvka producenta Tomáša Lobba s názvom „Lobbarium“. Siedma skladba „Červená armáda“ prekvapí nedostatkom akustiky. Väčšina hudby je vytvorená počítačom, čo sa až v polovici skladby na chvíľu zmení, keď akustické nástroje prevezmú štafetu. Ďalšou v poradí je skladba s názvom „Svitá“, ktorá sa z pomalého nenápadného začiatku postupne rozvinie do optimisticky ladenej s chytľavým refrénom. Z celého albumu sa najviac podobá na skorú tvorbu zoskupenia a dá sa považovať za jeho najväčší „hit“. Predposlednou na albume je skladba „Bez tvojej pomoci“. Hudba aj text znejú detinsky, naivne a prehnane pozitivisticky v porovnaní so zvyškom albumu. Refrén sa nápadne podobá na tvorbu Twenty One Pilots. Album uzatvára pieseň „Lepšie miesto na hranie“. Poslucháča na záver upokojí svojim pomalým tempom a melancholickou náladou.
Ako celok by sa dal album „Zlatý vek“ považovať za istý experiment kapely Billy Barman. Prináša nadmerné využívanie elektronických zvukov, nástrojov a efektov, čím vytŕča spomedzi prevažne akustickej tvorby tohto zoskupenia. V istých momentoch pripomína experimenty Linkin Park, kapely ktorá od nu-metalového soundu prešla v neskorších albumoch výraznou premenou zvuku a celkového štýlu, miestami siahajúceho až po electropop. Texty piesní na albume pôsobia miestami nezmyselne, surrealisticky. Nachádzame tu často voľný rým a sem-tam až istú formu prozaickosti. A ak vezmeme do úvahy, že z jedenástich položiek albumu je jedna intro – úryvok z filmu a ďalšia minútová experimentálna vsuvka producenta, Billy Barman priniesli po štyroch rokoch iba 9 nových pesničiek. Napriek tomu však potvrdili svoje hudobné kvality a album si zrejme nájde mnoho priaznivcov medzi skalnými fanúšikmi i novými poslucháčmi.
FILIP MAJERSKÝ