Odišiel jeden z najvplyvnejších gitaristov rockovej histórie. Napriek tomu, že mal 78 rokov, jeho odchod bol nečakaný. Vyzeral zdravo, mnoho desaťročí bol vegetarián a ako hudobník bol stále aktívny a brilantný. V rebríčku najlepších figurovalo jeho meno oprávnene na špici medzi legendami ako Hendrix, Page, Clapton, či Van Halen.
Čím bol Jeff Beck výnimočný? Dalo by sa povedať, že všetkým, ale keby sme medzi tými najlepšími chceli nájsť jedného, ktorého hra sa najviac blíži výrazovým možnostiam ľudského hlasu, mohol by to byť práve on. Jeho médiom neboli hlasivky, ale priame spojenie prstov s nástrojom – jeho strunami, pákou tremola, ovládačom hlasitosti, bottleneckom, skresleným tónom, ktorý sa pod jeho kontrolou správal úplne organicky, niesol sa v dozvuku reverbu, v znelých výškach a sustaine, aké bežní gitaristi považujú za nedosažiteľné. Jeho frázovanie bolo rytmicky neomylné, spolu s melodickým cítením a dynamickým majstrovstvom pôsobilo v Beckovom podaní ako tá najprirodzenejšia vec na svete. Najprirodzenejšia a zároveň aj originálna, jedinečná i nenapodobiteľná.
Hoci Jeff Beck v priebehu svojho vývoja prechádzal rôznymi žánrami – od bluesrocku, cez jazzrock, mal svoje shrederské obdobie a experimentoval aj s elektronikou – teda štýlmi, ktoré často kopírovali aktuálne dobové trendy, bol to prioritne rockový gitarista. Keby nebol tak náramne expresívny, dal by sa označiť ako nenápadne sofistikovaný. Lepšie povedané neokázalo sofistikovaný. Nemal potrebu teatrálne predvádzať svoju virtuozitu, pretože mal čosi naviac - oduševnenosť. Celá jeho technická dispozícia slúžila výrazu – spôsobu, akým sa sled tónov dokáže premeniť na vetu básne, ktorá poslucháča zasiahne priamo do srdca.
Jeho melodická predstavivosť a intuitívna cieľavedomosť v nachádzaní citlivých tónov dávno uletela z klietky pentatonického, či akéhokoľvek iného klišé. Rovnako tak slobodne, ako medzi tónmi stupníc, lietal aj medzi žánrami. Miloval Rock and Roll - jeho drajv a štýlovosť, ale aj vznešenú ušľachtilosť a melodiku decentných tónov Hanka Marvina, virtuozitu a novátorstvo Les Paula, ďalej tiež nápaditosť a komplexnosť hudby The Beatles, atď.
Dokázal hrať v každom štýle, ktorý ho ovplyvnil - či už mal korene v minulých desaťročiach, alebo bol čerstvou súčasťou aktuálnej doby. Zároveň sa stále vyvíjal. Nikde a v ničom neuviazol, ničomu sa neupísal a jeho rukopis bol vždy originálny a čitateľný.
Jeho neuveriteľná intonačná istota mu umožňovala používať súčasne páku tremola aj slide želiezko. Dokázal radiť tóny tak presvedčivo, že ich presné usadenie bolo samozrejmosťou a poslucháč ich vnímal iba v kontexte fráz a hudobných viet, pričom sa dokázal filigránsky pohrávať aj s mikrotonalitou. Jeho materinským jazykom bola hudba a tento svoj výrazový prostriedok ovládal so šejkspírovskou bohatosťou a virtuozitou.
Schopnosť vyjadriť svojho ducha vo forme hudby, teda prirodzený "jazyk", ktorým bol obdarený Jeff Beck sa k nám prihováral prostredníctvom jeho nástroja. Gitara bola jeho médiom, láskou a zároveň tlmočníkom na odovzdanie emócií. Bol spájaný hlavne so Stratocasterom, ale signifikantné preň boli aj ergonomicky vylepšený 1954 Esquire, či „Tele-Gib“ Telecaster v dvojhumbuckerovej úprave, modifikovaný tmavohnedý „Oxblood“ LesPaul 1954 s preinštalovanými humbuckermi a so struníkovou kobylkou, ktorý bol pre Becka charakteristický v ére „Blow by Blow“. Album „Crazy Legs“ zas nahral prevažne na čierny solid body Gretsch 6128 Duo Jet s Bigsby, na aký hrával jeho rokenrolový hrdina Cliff Gallup, alebo Gibson ES-175, na aký hrával Scotty Moore.
Všetko to boli skôr príležitostné nástroje a Beckovou hlavnou „lopatou“ boli jeho signature Stratocastre. Nástroje však slúžili jemu, nie on im. Jeffa Becka som naživo videl 2x, raz tu v Bratislave a raz, v období albumu Guitar Shop, teda začiatkom 90. rokov v londýnskej hale Hammersmith Odeon. Tam sa po skvelom koncerte s Terrym Boziom za bicími a po klaňačke láskyplne postaral o svoju saténovú vestičku odloženú na kraji praktikábla, zatiaľčo gitaru poslal technikovi do zákulisia asi desaťmetrovým nemilosrdným šmykom po dlažbe pódia.
Hoci bol Jeff Beck známy hlavne ako sólový inštrumentalista, jeho spôsob hudobného myslenia bol veľmi responsibilný a vďaka všetkým svojim dispozíciám aj komunikatívny. Vedel rýchlo, a invenčne reagovať na podnety spoluhráčov, či už to boli inštrumentalisti ako Jan Hammer, alebo speváci ako Rod Stewart, Imelda May, Ozzy Osbourne, či naposledy aj Johnny Depp. Každú pieseň dokázal pochopiť, uchopiť a pozdvihnúť svojim vkladom o level vyššie. Jeho afinita k piesňam bola možno daná aj vďaka jeho spievajúcej gitare a tak by sme sa s ním symbolicky rozlúčili citátom textu Curtis Mayfielda z piesne „People Get Ready“, ktorú Jeff Beck hrával spolu s Rodom Stewardom.
MARTIN CHROBÁK
So people get ready
For the train a-comin'
You don't need no baggage
You just get on board
All you need is faith
To hear the diesels humming
Don't need no ticket
You just thank, you just thank the Lord