V deväťdesiatych rokoch minulého storočia som mal tú česť moderovať dva ročníky alternatívneho Open air festivalu Revíšske Podhradie, ktoré organizovali priatelia Maroš Pavúk z Brezna a Paľo Sekerka z Lučenca. Najväčší slovenský festival tohto druhu Pohoda sa ešte len rodil v predstavách, ale jeho organizátori a mnohí dnešní headlineri Pohody boli súčasťou Revíšskej hudobnej slobody. Okrem dobrej hudby a vízie jej alternatívneho fungovania oproti establišmentu minulého režimu, všetkých spájala viera, že veľa vecí sa dá zmeniť.
Keď som tento rok v auguste, v rámci festivalu Scénická Žatva v Martine, išiel s mojím CD za Martinom Višňovským, frontmanom kapely Chiki Liki Tua, ktorá na Revíšti de facto vzlietla do hudobných výšin a ktorého som odvtedy osobne nestretol, myslel som si, že zabudol. Privítal ma so slovami, jasné, slovenský folkér a moderátor Revíšskeho Podhradia. Pocit ma vrátil tam k ideálom a podstate. Téma rozhovoru sa však zvrtla k inej udalosti, a to veľkolepým oslavám sedemdesiatky Kamila Peteraja. Krátke mlčanie a vzájomné pokrútenie hlavami miesto hodnotiacich úsudkov bolo veľavravné. Odpustím si hodnotenie tejto osobnosti slovenskej populárnej hudby, ktorej samozrejme nemožno uprieť jeho miesto v jej histórii. Rovnako však treba poznamenať, že sa táto osobnosť stala pre mnohých symbolom toho, že naše ideály oných 90tych rokov ostali stále ideálmi a establišment slovenského hudobného života funguje naďalej rovnako, len v inom oblečení.
Čo je však podľa mňa oveľa zarážajúcejšie, ako to, že pár tvorcov populárnej hudby na Slovensku si už desiatky rokov osobuje a vyhradzuje právo na jej výsostnú reprezentáciu, je to, že veľa mladých tvorcov pristúpi na hru „bardov zo zákulisia“ a stanú sa len akýmisi figúrkami, ktoré cez svoje plecia šíria slávu svojich tútorov ďalej a ďalej. Bardov zo zákulisia, ktorí majú to výsostné právo otvoriť dvere dramaturgie rádií a posunúť priamo do rotácie vysielania čokoľvek, čo vyhovuje ich zámerom, bardov, ktorí vlastnia tie správne telefónne čísla a ktorým sa nemôže povedať pardón, stačilo, ďakujeme a ideme ďalej. O dôvodoch tu nebudem špekulovať. Ako televízny publicista som sa s týmto fenoménom, ale v iných oblastiach spoločenského života, stretával pravidelne. Hovorí sa mu klientelizmus. A ten vládne tam, kde absentujú objektívne pravidlá a prevláda pravidlo mocnejšieho a vplyvnejšieho. Nanič sú kvóty a percentá hranosti v rádiách, keď bude v zákulisí prevládať klientelizmus. Naopak, toto akože objektivizujúce „proslovenské“ zákonné pravidlo nahráva do karát práve bardom zo zákulisia.
Ak sme schopní už len náznak klientelizmu pri nakupovaní, obstarávaní, obsadzovaní kresiel a funkcií v iných oblastiach spoločenského života vnímať kriticky, prečo ten istý meter neuplatňujeme na oblasť hudby a umenia všeobecne, a je jedno akého druhu či žánru!? Nedá sa uspokojiť s tvrdením, že to tak funguje všade a čakať, že príde niekto, kto to zmení. Nikto to neurobí za nás. Skúsme sa opýtať samých seba, čo sme ochotní a schopní urobiť preto, aby sme si ukrojili z tej „slovenskej“ hudobnej slávy? Kto z nás sa pokúšal zohnať číslo na toho či toho moderátora, redaktora, nebodaj sa osobne stretol s „bardom zo zákulisia“, cez ktorého sa to určite podarí? Kto už nebodaj dokonca niekomu niečo zaplatil za to, aby „tam“ bol?
To stretnutie s Martinom Višňovským malo ešte jeden veľký význam. Ubezpečilo ma, že určite nie som sám a že je nás viac, ktorí sme aj 26 rokov po Nežnej revolúcii ešte ideály nestratili.
PETER JANKŮ
Foto Jaro Štubňa