Zdalo sa, že skupina Fairy Tale je už minulosťou. Posledný album „Loveland“ vyšiel pred desiatimi rokmi, popri rodičovských povinnostiach sa Barbora Koláriková a Peter Kravec umelecky realizovali v paralelnom projekte Babokalyps s melodickými pesničkami v akustickom kabáte s textami v slovenčine. Našťastie však paralelne držali pri živote aj materskú skupinu a teraz ju prebrali z kómy. Art alebo prog rock je v našich končinách stále vzácnym žánrom, málokto si dovolí vyrozprávať príbeh nie jednou pesničkou, ale celým koncepčným albumom.
Na prvé vypočutie by sa mohlo zdať, že album s hamletovskou otázkou v titule je skôr kolekciou samostatných piesní. Tie však spájajú do jedného celku nielen štyri medzihry (či skôr zvukovo-textové koláže) s témami ako v záplave balastu udržať hudbu a umenie pri živote. Tu trochu cítiť návrat k debutovému EP „Sound Mirrors“ (2005), ktoré bolo hlavne o práci so zvukom a atmosférou. Peter Kravec už na spomínanom albume Babokalyps prešiel z basy ku gitare, ktorá mu možno svedčí viac a snaží sa z nástroja vydolovať skôr netradičné zvuky a efekty. Takže sound albumu už nie je vyslovene rockový – hoci úvodné piesne „That Is The Question“ a „Time Heals Nothing“ sa nesú na priamočiarych a energických beatoch. V druhej z nich sa Barbora netradične ukazuje aj v exponovanejších vyšších polohách a celkom jej svedčia. Pesničkovú tvár ukazujú aj v pilotnej singlovke „Girl Of The Opera“, ktorá je možno s hľadiska hitového potenciálu najvýraznejšou, mne však viac kapela imponuje v predchádzajúcej piesni „Wake Up“. Skladba, kde vynikajú zvuky nástrojov vo vzdušnejších aranžmánoch aj s mnohými zmenami tempa, beatu a atmosféry.
Tieto piesne pomyselne uzatvárajú úvodnú - viac pesničkovú - časť albumu. V inštrumentálke „Wise Men Keep Silent“ a desaťminútovej členitej epickej suite „Sophie“ ukazujú „art“ tvár Fairy Tale. Nájdeme tu pasáže a postupy inšpirované progresívnym rockom sedemdesiatych rokov, no zároveň aj prieniky do súčasného soundu. Práve zvuk, atmosféra a priestor sú silnými stránkami albumu. Zvuk z domáceho štúdia zvukového perfekcionistu Petra Kraveca býva tradične kvalitný, na vyšší level ho tentokrát posunul mastering s majstrom, ktorý stál pri Oldfieldových Tubular Bells, mnohými albumami Depeche Mode, Marillion, či King Crimson. Simon Heyworth (a jeho spolupracovník zo Super Audio Mastering Bill Sellar) patria vo svojom obore k absolútnej svetovej špičke. No podobne široké portfólio svetových hviezd (Rush, Dream Theater a desiatky svetových rockových hviezd) má aj Hugh Syme, ktorý sa postaral o grafickú podobu a dizajn albumu. Takže aj po tejto stránke máme do činenia s albumom, ktorý presahuje úroveň Slovenska. K úplnej dokonalosti mu chýba možno 5-10 minút hudby. No na druhej strane – album nemá slabé pasáže, napriek svojej pestrosti je dobre vystavaný a radšej 37 nabitých minút, ako 50 minút s balastom. Napokon – aj Steven Wilson momentálne vydáva 40-minútové albumy.
Či sa pod hlavičkou Fairy Tale dočkáme aj ďalších počinov, to zrejme bude záležať od ohlasu a spätnej väzby, hoci v dobe streamov a lockdownov je kúpa fyzického CD nosiča skôr výnimočným javom.
★ ★ ★ ★ ★
PETER CAGÁŇ