JURAJ GRIGLÁK * From The Bottom (recenzia CD)

juraj_griglak

 

            Ďurko Griglák sa predstavil slovenskej jazzovej verejnosti už dávno pred tým, ako si na BJD zajamoval so S. Clarkom. Odvtedy si zahral na Slovensku hádam s každým a ako sideman účinkoval na desiatkach albumov. Nahrávok pod svojou hlavičkou má však poskromne. Skladby uňho musia dlho dozrievať aby usúdil, že sú hodné záznamu. A robí dobre, pretože je takmer pravidlom, že svoje nahrávky premení v žiadaný tovar ovenčený cenami.

            „From The Bottom“ je preto len štvrtým samostatným projektom, tretím štúdiovým. Na 55 minútach a 11 sekundách nám v 9 skladbách predvedie hudbu, ktorú má rád. Je plná výbušnosti, funky ale aj odkazov na folklór, plná groovov aj melanchólie a nádherných melódii. Griglák má šťastie na spoluhráčov. Na svoje nahrávky si vyberie vždy najlepších, ktorí sú momentálne voľní, alebo sa potulujú po Európe. Takto si už zahral Patchesom Stewartom, Chrisom Hemingwayom, Bobby Sparksom, Ronom Affifom či Poogie Bellom. Toho posledného počujeme aj na tomto albume v  skladbe „Get Into It“. Tentokrát siahol najďalej k západným susedom, ale skvostne. Trubka Miroslava Hloucala v skladbe „Vibe“ je nádherná! Klávesy obsluhuje Jurajov dlhoročný kamarát a spoluhráč Eugen Vizváry. Jeho sólo v „Easy“ je ako od Jimmyho Smitha. Téma na bezpražcovej base v „Dreaming“, je asi najkrajšia, akú som za posledný rok počul. Samozrejme bicie, tie vždy musia byť tip top. Či už je to Valihora, Bell alebo v tomto prípade David Hodek. 

            Na albume sa striedajú rôzne formácie, kvarteto, či klasické jazzové trio. Jedna skladba, „Meggie“ je aranžovaná dokonca pre sláčikové kvarteto. Všetky formácie sú presne také, ako majú byť. Trio je melancholické aj výbušné, kvartet väčšinou obsadený trúbkou je tiež skvostný. Ak bude nejaké koncertné prevedenie, poprosil by som teda aj s Hloucalom! Na albume sa v prvých dvoch skladbách, výbušnej a asi najviac funky, „Get Into It“, a nasledujúcej „Funk Interlude“, tu dokonca so spevom Anity Soul, mihne gitara Machala Bugalu, možno trochu nenápadná, ale tu úplne na mieste. 

            A samozrejme basgitary a kontrabas Juraja Grigláka. Ak si chcete vychutnať celé spektrum, pustite si „Up To Speed“. Ak krásne flažolety, odporúčam „Meggie“. Krása albumu však netkvie len v interpretačnej virtuozite, ale v nemenej rovnakej miere je aj prínos Grigláka ako komponistu, a to je asi najpozitívnejšie zistenie z celej nahrávky! Ale najlepšie bude, keď si pustíte album na jeden šup. Ručím za to, že sa nebudete nudiť ani sekundu. Juraj Griglák to opäť vzal od podlahy!

P.S. Jediným mínusom celého projektu je, že asi nevyjde na LP.

*****

JÁN GRAUS

 

 

Článok patrí k časopisu: