ĽAHKÁ MÚZA * Piesne ticha znejú mlčaním (rozhovor)

lahka_muza
 

Ľahká Múza píše svoj scenár už 40 rokov a je plný hudby a dobrodružstiev. Je to aj príbeh búrania mýtov a osobného odhodlania čeliť zložitým okolnostiam. Ale možno práve vtedy sa rodia tie najlepšie veci! A preto som vyspovedal  speváčku Gudrun.

 

 

Povedz nám niečo o tvojich začiatkoch, hudobných či iných inšpiráciách a kto s tebou hrá z pôvodnej zostavy do dnes?

Na začiatku boli tínedžerské záujmy, ktoré ako sa časom ukázalo, prerástli do celoživotnej vášne pre umenie a snahu sa aktívne venovať vlastnej hudbe. Na začiatku sme boli štyria, od roku 1990 len dvaja – ja a 677 a tak to ostalo až do dnes s tým, že od 2014 je stálym členom aj basgitaristka iNOVA.

 

Keď sme sa zoznámili v 1985, tak si mala punkový image, ale to čo ste neskôr hrali, bol mix alternatívnej a experimentálnej  hudby. Ako to spolu súviselo (ak vôbec)?

Vtedy (aj na priek socializmu) sme vyzerali všetci ako punkeri. Ale neskôr som si nielen v hudbe našla svoj vlastný image, ktorý nebol tak prvoplánovo extrémny, ale zato si ho pestujem do dnes a stále ma to baví. Vizuálna stránka bola pre nás vždy dôležitá a pracujeme s ňou celý čas aj na koncertných pódiách, dokonca spolupracujeme aj s performerkami, ktoré tento fakt ešte umocňujú.

 

Patríte ku kapelám, ktoré sú rozpoznateľné, majú svoj rukopis. Vnímam vás ako hudobníkov, ktorí si idú za svojim a nepodriaďujú sa vkusu publika či iným požiadavkám. To ale hlavne na Slovensku prináša aj efekt osamotenosti, existenciu mimo hlavné scény. Určite nie je jednoduché vydávať takúto menšinovú hudbu. Je problém nájsť vydavateľa a s kým ste doteraz mali možnosť spolupracovať na vydávaní albumov?

Áno, je to tak. Ak nehráš úzko špecializovanú hudbu konkrétnej scény, nemáš vlastne žiadnu scénu, len jednotlivých fanúšikov, ktorí sú roztrúsení či už po Slovensku, alebo v zahraničí. Čo sa týka vydávania albumov, veľa vecí záležalo aj od doby a iných okolností. Napríklad prvé dva albumy „Schizofónia“ a „Nevinnosť“, ktoré vydalo pražské vydavateľstvo Black Point v 1991 vyšli „okamžite“ a oba naraz. Konečne sa už dalo oficiálne vydávať hudbu. Dobrá situácia bola pre nás aj v 1992, keď vzniklo špecializované vydavateľstvo ZOON records a vydali nám LP „Tieň bolesti“. Medzi tým vznikli aj ďalšie vydavateľstvá pre alternatívnu hudbu a tak v 1995 vychádza v českom Indies „Chvenia absolútna“. Po rozpade Československa a ére mečiarizmu na Slovensku sa nezávislá kultúra dostala opäť na okraj záujmu a keď sme chceli vydať v 1998 album „Sen ohraničeného života“, ukázalo sa, že ani nadácie na podporu umenia ti nepomôžu, ak v nich nemáš spriaznenú osobu. Preto sme si album vydali sami a značku Sonicca nám vtedy poskytol náš zvukový inžinier. Od tejto skúsenosti sme hľadali vydavateľov hlavne v zahraničí. Umožňovali nám to pozitívne ohlasy v zahraničnej hudobnej tlači na predchádzajúce albumy. A tak nás v roku 2 000 oslovilo poľské vydavateľstvo Black Flame, na ktorom vyšiel následne album „Cesty svetla plynú temnotou“. V roku 2004 nám vyšiel album „V záblesku večnosti“ na litovskej

značke Dangus. Situácia s predajom albumov sa neustále zhoršovala, prišla hospodárska kríza v 2008 no a vydavateľstvá alternatívnej hudby zanikali, alebo sa neúmerne začali predlžovať časy od podpísania vydavateľskej zmluvy a samotným vydaním albumu (aj na 2 roky). Vzhľadom na tieto nestabilné podmienky sme sa rozhodli vydať na vlastnej značke eXcentriX records v 2013 album „Byť tvojím zrkadlom“ a tiež v 2016 DVD „Performance“. Pozitívna zmena prišla koncom roku 2020, keď sme sa dohodli so slovenským vydavateľstvom Hevhetia na realizácii ďalšieho albumu. Chceli sme ho vydať v 2021, ale nepriaznivé okolnosti okolo pandémie a iné nakoniec odsunuli nahratie až na rok 2023 s následným vydaním 24. 4. 2024.

 

V kapele používate len prezývky (Gudrun, 677, iNOVA) a celkovo okrem hudby nie sú známe ďalšie detaily vašej nehudobnej existencie. Aký to má pre vás význam?

Od samotných počiatkov až do dnes používame vo väzbe na kapelu len umelecké mená. Tento zvyk nadväzuje na staršie tradície a vždy sa nám páčil. Umožňuje oddeliť dielo od autora. Máš možnosť týmto spôsobom aj krotiť svoje ego, lebo spätná väzba funguje neosobne. Ale v našich podmienkach, keďže žijeme v krajine, kde väčšina ľudí konzumuje hudbu a la Senzus či Rytmus a musíme pracovať vo firmách, kde asi tiež nenájdeš nadšencov pre experimentálne umenie, je to výborná vec na oddelenie civilného a umeleckého života. Nie že by to fungovalo na 100 %, lebo nejaký „agent“ ťa vždy „odhalí“, ale pomôže to tlmiť nápor negatívnej energie z bezprostredného okolia.

 

Si tvárou kapely, speváčkou a manažérkou. Ako náročná je práca pri manažovaní akcií s klubmi, či promotérmi festivalov, hlavne keď ste od roku 2 000 až do pandémie hrávali hlavne mimo Slovenska. Teraz sa viac zameriavate aj na domáce hranie.

Ako už vyplynulo aj z prehľadu vydaných albumov aj v zahraničí, od roku 2 000 sme si pohrali po Európe výrazne viac ako na Slovensku, ale počas pandémie sa na dva roky prerušili hrania vonku a úplne nečakane prišli pozvania aj v tej dobe zahrať tu. Potešilo nás to. A tak sa postupne nadväzuje na tieto pozvania aj do ďalších klubov či galérií. Ale v zahraničí chceme opäť hrávať, je tam skvelé publikum aj manažment akcií.

 

Chápem, že sa menšinovými žánrami nedá živiť a keď chce hudobník točiť klipy, nahrávať, prípadne aj si niečo vydávať, potrebuje na to zdroje. Ako to funguje u vás, snažíte sa dostávať granty, ale idete na to inak?

Keď sme chceli v 1998 vydať album „Sen ohraničeného života“, oslovila som rôzne nadácie, ktoré vtedy podporovali domáce umenie, ale nikde sme nenarazili na záujem. Dokonca nám vtedy odkázali, že máme prejsť na angličtinu. Preto sme sa snažili veci riešiť už mimo tieto grantové schémy. V prípade, že nemáme vydavateľa, všetko si hradíme sami z vlastných zdrojov. Je to nepopulárne, ale keďže pre nás hudba vždy bola naším životným štýlom, tak to bolo nevyhnutné. Na druhej strane nám to prinieslo absolútnu umeleckú slobodu. Je to značne ojedinelý postoj v dnešnej dobe. Okolnosti nás do neho dotlačili, ale našli sa v ňom aj výhody.

 

Popri Ľahkej Múze máte aj bočný performačný projekt Hieros Gamos, ktorý  je viac elektronický aj pohybový a výrazne vizuálny. Čo vás na pódiu  baví počas koncertov oboch kapiel, v čom je to rozdielne?

V roku prišlo v 2002 pozvanie do Prahy na festival „Druhé pohlaví“ kde sme sa produkciou Ľahkej Múzy veľmi nevedeli dramaturgicky uplatniť a tak som odpísala organizátorom, že prídeme so špeciálnym elektronicko/performačným projektom Hieros Gamos. Malo to úspech, rozohrali sme sa, nabažili elektroniky a v 2006 aj vydali debutový album tohoto projektu. S Hieros Gamos hráme na trochu inak dramaturgicky postavených akciách a tiež je tam výraznejší dôraz na image a performačnú stránku. Takže lietame oboma krídlami a prepájame energiu oboch pólov.

 

V apríli 2024 vám vyšiel aktuálny album „Piesne ticha“.  Na albumoch máte vždy uvedené za hudbu aj texty len Ľahká Múza, čiže vy dvaja so 677 ste tvorivé jadro. Je to váš deviaty album, ktorý vyšiel po jedenástich rokoch. Ako dlho ste na ňom reálne pracovali?

Tá pauza 11 rokov je naozaj dlhá a neplánovali sme to takto. Ale do oddialenia vstúpili samotné technológie. Teda to, že sa pokazili a bolo nutné riešiť čo ich nahradí. Takže to nám zobralo viac času, ako nám bolo milé. No a potom prišla pandémia a iné komplikácie. Takže sme sa k nahrávaniu dostali až začiatkom roka 2023 a dokončili ho počas Vianoc. V januári 2024 sme začali riešiť s Richardom Sabom (Ján Boleslav Kladivo) ešte mastering a tiež s grafikom spracovanie  obalu. 

 

 

Už som spomenul, že vzhľadom na originalitu a nadžánrovosť vašej tvorby pôsobíte na scéne dosť excentricky. Ale keďže hráte často aj na festivaloch, určite máte spriaznené kapely, či muzikantov.

Za tie roky sme sa spoznali s kvantom kapiel a s niektorými členmi sa aj priatelíme. Tých možností sa pravidelnejšie stretať na akciách je však pomenej, ale je super, keď sa s niekým opäť  stretneme pod desiatich či viac rokoch. Aspoň sme si vzácnejší. Snažím sa to kompenzovať aj spojením cez Facebook či Instagram.

 

Viem že na tento rok ste si naplánovali malé turné, môžeš nám povedať viac k termínom a miestam?

Nazvali sme ho ‘40 & Piesne ticha tour‘ - 27. 4. 2024 sme hrali v Záhrade – centre pre nezávislú kultúru v Banskej Bystrici s elektronickou formáciou Kvaskova, potom 4. 5. 2024 v Stromoradí v Prešove s CHVM, 20. 5. 2024 budeme v A4 priestor súčasnej kultúry Bratislava opäť s Kvaskovou. V lete nás čakajú dva zaujímavé festivaly 4-6. 7. 2024 festival audiovizuálneho a experimentálneho umenia Hradby Samoty v kaštieli Jablonica pri Senici a 30.-31. 8. 2024 v nemeckom Kasseli. Na jeseň pokračujeme v kluboch 28. 9. 2024 v ArtCafe v Banskej Štiavnici, 18. 10. 2024 v Dome umenia Arteska v Detve a na ďalších hraniach s klubmi dolaďujeme jesenno/zimné termíny. Taktiež pripravujeme ešte niečo v Čechách.

 

Keďže ste na scéne 40 rokov, máte ešte ďalšie vízie do budúcnosti? Ak áno, tak aké?

Nie sme veľmi bilanční ľudia a tak žijeme prítomnosťou. No a v tej vidím, že 677 už pracuje na hudbe pre nový album. Tak dúfam, že keď príde ten správny čas, bude to zrealizované. No a samozrejme máme koncerty a už pomaly ako manažér pripravujem akcie aj pre budúci rok.

 

Kapely ktoré fungujú dlhšie často krát chcú o sebe natočiť nejaký dokument. Vy ste v roku 2016 vydali DVD „Performance“, kde je 120 minút koncertov z období od 1993 do 2016. Nemáte chuť pokračovať práve nejakým filmovým dokumentom?

Áno práve preto sme chceli vydať  DVD, že je to priestor pre zaznamenanie toho, čo ty pokladáš za najlepšie, čo máš k dispozícii a nie tie katastrofy hroznej kvality, čo uverejňujú ľudia na YouTube, ktoré ťa akože „prezentujú“. Čo sa týka dokumentu, určite by to bolo fajn. My sami ale nemáme prostriedky ani ľudí, čo by sa o nás v tomto zmysle zaujímali a chceli by o nás niečo natočiť. Svitla nádej s režisérkou Luciou Kašovou, ktorá nás aj viacerých zo scény natočila v 2020 v Subklube pre jej film, ale bohužiaľ do dnes sme nevideli výsledok a možno ani neuvidíme, čo je škoda, lebo ten dokument mal potenciál. My sme spolupráci otvorení, ale ako vidíš, je to zložité. Sme radi, keď sa nám s Martinom Dobiasom občas podarí aspoň spraviť videoklip. 

 

Za tie roky ste určite zažili rôznorodé zážitky, ale spomenieš na niečo stručné a veselé?

Tak tých by bolo! Napríklad v 1992 sme hrali v slávnom pražskom klube Bunkr s kanadskou elektronickou kapelou Stereo Taxice Device a bolo nabité po nosné dierky. Majiteľom bol Franta Kotva, ktorý bol súčasne aj barman. Po absolútnom úspechu (a troch prídavkoch) mi oznámil že „tady hrát víc nebudete, na vás se málo chlastá“. No a takto by sme mohli pokračovať...

 

Viem že dosť významný bol pre vás spoločný  koncert s The Young Gods. Ak máte takéto vízie s akými ďalšími kapelami by ste si ešte chceli zahrať v budúcnosti?

Paradoxne my sa za týmto príliš nenaháňame a to kvôli postojom publika, ktoré býva k predkapelám často nepríjemné. Ale v tomto prípade nás potešilo, že si nás vybral priamo manažment The Young Gods a celá akcia bola veľmi príjemná. Dokonca to chvíľu vyzeralo, že sme mohli predskočiť aj v 2016 pred P.I.L., ale nakoniec český promotér vybral Visací zámek, lebo to bolo spojené česko/slovenské hranie. Opäť si nás  aspoň do finále  vybral manažment kapely. Tak to nás fakt potešilo! My si na festivaloch pohráme s kde kým v rámci svetovej scény, takže toto bezprostredne nepotrebujeme. Teraz v decembri tu bude hrať DakhaBrakha (viem, že tam hrať nebudeme) ale viem si práve tam predstaviť hudbu z aktuálneho albumu „Piesne ticha“.

A čo dodať na záver. Cesta ktorou kráčate celý ten čas vyžaduje od umelca sebazaprenie, množstvo vlastných prostriedkov, energie a častokrát aj sklamaní. Napriek tomu cítim chuť pokračovať ďalej, lebo hudba je vaším životom. Preto vám prajem veľa tvorivých rokov a hudobných nápadov, koncertov a albumov, aby ste nám svojou špecifickou tvorbou robili radosť. Ďakujem.

 

ĽUBOŠ DZÚRIK
Foto Martin Dobias

 

 

 

Článok patrí k časopisu: