ĽUBO BELÁK * Počúvať iných a pamätať si (rozhovor, 2008)

lubo_belak
Ľubo Belák

Pôvodne sa pripravoval na dráhu dramaturga. Boli práve šesťdesiate roky a tie sa niekde v poslednej tretine zlomili. Rodinu Belákovcov to postihlo tak, že otec stratil po roku 1968 prácu herca a syn Ľubo sa na základe zlého posudku nedostal na VŠMU. Mal však šťastie. Bola pri ňom hudba, ktorú som mal rád, a tak sa stala jeho povolaním. Až neskôr, po otcovej smrti, keď už v kolónke politická príslušnosť otca nemusel uviesť „vyhodený z KSČ“, ho prijali na FFUK a mohol doštudovať. V osemdesiatych rokoch sa stal dramaturgom v STV a neskôr šéfdramaturgom televíznej zábavy. Začiatkom osemdesiatych rokov sa často objavoval ako vedúci projektov alebo hudobný režisér na festivaloch a veľkých hudobných podujatiach ako BJD a Bratislavská Lýra. Po odchode zo Slovenskej televízie sa venuje nezávislej televíznej tvorbe. V hudobnej brandži začínal ako bigbíťák, ale podieľal sa aj na večne zelenej rodinnej pesničke Povedz mi otec, ktorú spolu s otcom Michalom Belákom spievala jeho sestra Jana. 

Ako hudobník ste prešli všetkými možnými pozíciami.
Ľ.B.: 
Čo však nebolo na škodu, pretože som sa nielen veľa naučil, ale som získal skúsenosti aj ako manažér a ekonóm. Hudba ma vlastne naučila všetko. Najmä počúvať iných a pamätať si. Dnes to už nie je v móde.

Čo považujete za svoj talent, resp. dar od boha a čo je vašou slabinou?
Ľ.B.:
 Od boha som dostal schopnosť počuť harmóniu, aj tú hudobnú. Doteraz neviem ako vzniká, ale je to ozajstný zážitok. Postihovať harmóniu v jednotlivostiach sa mi zišlo aj pri tvorbe veršov. Veľa som veršoval pre hudobné filmy a televízne relácie. Slovo a hudba sú pre mňa ozajstným darom, ktorý mi nikto nevezme. 
Tých nedostatkov je väčšina. Preto ani neviem, ktorý z nich je dominantný. Po celý život si ich uvedomujem a pokúšam sa ich tlmiť. Nie je to ľahké. Keďže som kozorožec, tak asi jedna z negatívnych čŕt je tvrdohlavosť. Na druhej strane mi to pomáha nedať sa a ísť si za svojím cieľom.

Ktoré skladby z vášho repertoáru sa ešte dnes môžu pamätníkom vybaviť?
Ľ.B.: 
Mal som pár pesničiek z mladosti, ktoré boli hitmi. Hádam najčastejšie hranou pesničkou bola Po prázdninách. Jacques Brell, skladateľ vedel nádherne ukladať melódiu. Bol mojím vzorom a tak jeho pesnička s textom A. Karšaya bola u poslucháčov obľúbená. Úspech mala aj pieseň s textom Borisa Filana Chlapčenské vojny, alebo môj pokus o zhudobnenie veršov našich štúrovcov. Najviac rezonovala pieseň na slová Sládkovičovej Maríny. Aj tú v rozhlase zakázali hrať, pretože vraj dehonestujem našich velikánov. Aj tak som ju hral a ľudia počúvali...

Skupiny a hudobníci, ktorí vás najviac ovplyvnili, sú…
Ľ.B.:
 Tých bolo viac. Najmä tým, že mi odhaľovali nový svet hudby. Na začiatku to boli The Shadows, anglická gitarová skupina, ktorá sprevádzala speváka Clifa Richarda. Neskôr Beatles, Sting a Peter Gabriel. S rokmi pribúdali aj iní, ktorí ma výrazne oslovili. Leonard Bernstein s West side story alebo Goran Bregovič s absolútnou dychovkou. Boli však aj tí, ktorí mi pomohli pri učení sa inštrumentácii, ovládaní hudobnej techniky, ako Braňo Hronec, Igor Bázlik alebo pán Matušík.

Hrali ste v bigbítovej skupine The Players, neskôr ste s kapelou sprevádzali rôznych slovenských spevákov. Potom vás ale väčšina ľudí stratila z dohľadu.
Ľ.B.:
 Televízna práca ma naplno pohltila. Od roku 1984 som ako dramaturg a neskôr ako hlavný dramaturg v STV pripravoval množstvo hudobných a zábavných projektov. Zaujímavá bola práca dramaturga na hudobnom filme Juraja Jakubiska Takmer ružový príbeh, ktorý pripravil pre Darinku Rolincovú. Po roku 1989 som priniesol na Slovensko do televízie svetovú populárnu hudbu. Dovtedy sa zahraničné klipy nemohli uvádzať, a navyše to nemalo ani zmysel, keďže sa zahraničné platne u nás nepredávali. S reláciami Videoruleta, Triangel a neskôr Rhytmick vstúpil ku nám svetový šoubiznis so všetkým dobrým aj zlým. 

Čomu sa profesionálne venujete v súčasnosti?
Ľ.B.:
 Ako súkromný televízny producent som pripravil viacero zábavných programov. Hádam najúspešnejší bol cyklus skrytej kamery Čo dokáže ulica. Je pravda, že televízna ponuka sa v súčasnosti zmenila a len ťažko hľadám priestor na nové projekty. Televízie sa uzamykajú do vlastných štúdií a aj dramaturgie mi akosi nesedia. Myslím si, že sa akosi všetko zjednodušilo a všetci robia to isté. Ja som sa snažil robiť vždy niečo iné a inak. Preto mám viac času na svoje lásky a to je najmä hudba. Cítim sa pri nej slobodný.

Dôkazom toho je, že po rokoch muzikantskej odmlky ste nahrali a práve vydávate nový album. Čo vás k tomu ešte motivovalo?
Ľ.B.: 
Prvý impulz bol tragický. Keď sa z tohto sveta zrazu odobral Stano Radič, výborný chlap a geniálny humorista, akoby som sa zastavil. Hovorí sa „keď stojíš, obzri sa!“ Ja som sa poobzeral okolo seba, pouvažoval a rozhodol sa vytvoriť si čas a priestor na vlastnú hudbu. Materiálu bolo dosť. Za tie roky sa vo mne uhniezdili príbehy, o ktorých som chcel niečo porozprávať iným. Potom už stačilo božie požehnanie, o ktorom som hovoril v úvode a slová s melódiou a harmóniou boli na svete. Robil som to nezištne a s veľkou chuťou. Každá pieseň nesie nejaké to svoje posolstvo, črtu z môjho života. Nebudem sa čudovať, keď sa v nich nájdu aj iní.

Martin Chrobák

Článok patrí k časopisu: