Rocková kapela Fermata, hrajúca prevažne inštrumentálne skladby, prešla počas svojej vyše päťdesiatročnej existencie dlhú cestu, počas ktorej sa vyvíjal aj jej hudobný štýl. Či však hrá fusion, progresívny rock alebo melodický inštrumentálny rock, stále je svojská a udržiava si vysokú úroveň kvality. Na to dohliada predovšetkým jej frontman – virtuózny gitarista Fero Griglák, veľká osobnosť v rámci slovenského rocku, známa svojím perfekcionizmom.
Inšpiratívny príbeh Fermaty priam volal po knižnom spracovaní. Tejto úlohy sa skvele zhostil hudobník a hudobný publicista Marian Jaslovský, autor kníh o legendách slovenskej hudby, ako boli Dežo Ursiny či Marián Varga. V roku 2024 uzrela svetlo sveta jeho knižná monografia Fero Griglák & Fermata. Jej 255 strán je nabitých informáciami, podporených bohatým fotografickým materiálom od rôznych autorov. Kniha má hutný, dynamický a pôsobivý štýl, vyskladaný ako mozaiku predovšetkým z rozprávaní bývalých i súčasných členov Fermaty. Okrem toho, že Marian Jaslovský viacerých z nich vyspovedal priamo za účelom tvorby tejto výpravnej publikácie, hojne sa tu vyskytujú aj citácie, predovšetkým z kníh Sideman basgitaristu a kontrabasistu Fedora Freša (Marenčin PT, 2011) a Blumentálske blues klávesistu Tomáša Berku (Marenčin PT, 2011). Nechýbajú ukážky z dobovej tlače: recenzie, sleeve-notes a iné.
Fermata sa v priebehu rokov nevyhla mnohým zmenám, najmä personálnym zmenám. Kniha sa začína výrokom Fera Grigláka: „Fermata je po taliansky autobusová zastávka a veru, dosť ľudí do Fermaty nastúpilo aj z nej vystúpilo.“Dozvedáme sa tu nielen o prekvitajúcej umeleckej tvorivosti členov kapely, ale aj o ich často nezdravej životospráve a niekedy zložitých vzájomných vzťahoch. Marian Jaslovský píše: „Ako to však už chodí vo Fermate, pokoj a idylka nikdy nemajú dlhé trvanie.“ Vo svojej činnosti sa vyskytli aj prestávky. Popri príbehu Fermaty sa čitateľ oboznámi aj s osudmi menej známych kapiel, v ktorých účinkoval Fero Griglák, ako napríklad Avion či Pressburg.
Publikácia je členená podľa albumov Fermaty. Obsahuje pútavé podrobnosti o ich nahrávaní, zostavách, inšpiráciách, nástrojoch, ale aj bizarných situáciách zo socialistického režimu (napr. problém s údajne chýbajúcim dĺžňom v názve). Najdôležitejšie pre Fermatu však vždy bola výborne skomponovaná a naskúšaná hudba pre náročných poslucháčov. Tomáš Berka vo svojej autobiografii Blumentálske blues približuje, ako nacvičovali suitu Huascarán (1977): „Cvičili sme nielen každý deň, ale niekedy aj dvakrát denne, lebo naše skladby sa nedali zapamätať na prvé počutie a na stopercentnú istotu počas koncertov bez nôt si bolo treba perfektne osvojiť každý takt.“
Plnofarebná publikácia upúta graficky. Predná a zadná predsádka sú naplnené prehľadom albumov Fermaty, zostavami a fotografiami. V diskografii na vnútornej strane zadnej obálky sa už objavilo aj avízo na pripravovaný album Backstage, ktorý by mal vyjsť už čoskoro. Niektoré časti sú farebne odlíšené, čo zlepšuje prehľadnosť. Do knihy sa dostali i tri zaujímavé články, dokresľujúce tému: dva od hudobného publicistu Samuela Ivančáka a jeden od hudobníka a hudobného publicistu Martina Chrobáka.
Mňa osobne zaujala informácia, že Fermata skomponovala scénickú hudbu, aj osud bubeníka Karola Oláha, ktorý tragicky zahynul v 1985. Fermata pokračuje v omladenej zostave. Marian Jaslovský to vyjadril presne: „Pretože Fermata nie je zastávka, ale etalón. Nie kapela, ale spôsob, ako robiť hudbu.“
Ružena Šípková