Stál pri míľnikoch slovenského bigbítu. Bol pilierom československej hudobnej scény a spolupracoval s jej najtalentovanejšími postavami. Podieľal sa na vzniku niekoľkých desiatok rockových a džezových albumov, medzi nimi aj zásadných platní slovenskej hudby. Mal povesť jedného z najprogresívnejších rockových basgitaristov v niekdajšom Československu. Bol členom legendárnych kapiel, bez ktorých si posledných päťdesiat rokov bratislavského rocku ťažko predstavíme. Fantastický a fanatický, svojský muzikant. Basgitarista, respektíve kontrabasista, Fedor Frešo (71) dohral svoj posledný tón. V utorok 26. júna 2018 ho v jeho dome v Rusovciach našli mŕtveho jeho príbuzní, príčinou smrti bolo zlyhanie srdca.
Fedor Frešo sa narodil 6. januára 1947 do hudobnej rodiny, bol synom významného skladateľa a operného dirigenta Slovenského národného divadla Tibora Freša, jeho mama sa zase venovala opernému spevu a neskôr pôsobila ako hudobná redaktorka i režisérka v rozhlase. Lenže Fedora opera až tak veľmi neoslovila, zaľúbil sa do rockʼnʼrollu. „Objavil som rockʼnʼroll, stále som ho počúval a nakoniec aj začal hrať. Rodičia tej mojej muzike veľmi nerozumeli. Ale chápali moju vášeň pre hudbu, či už klasickú, rockovú, alebo akúkoľvek, za čo som im vďačný,“ poznamenal neskôr Frešo, absolvent bratislavského konzervatória. A hoci bol „mužom v úzadí“, vôbec to neznamená, že nebol dôležitý. Mal to dané už v mene – jeho iniciálky „ff“ v hudbe označujú dynamický pokyn fortissimo, čo znamená veľmi hlasno. Presne tak Fedor Frešo hral. Za svoje hráčske vzory označoval basistu Jacka Brucea, niekdajšieho člena slávnych Cream, alebo Johna Entwistlea z The Who.
Prvé úspechy zaznamenal Fedor Frešo s kapelou Deža Ursinyho Soulmen (Ursiny realizoval svoju víziu o tom, že aj oni môžu hrať a spievať ako Beatles alebo Beach Boys), v ktorej pôsobil v rokoch 1967 – 1968. Potom prišla skupina Prúdy. V nej sa po personálnych zmenách stal basgitaristom a spoločne s fenomenálnym varhanistom Mariánom Vargom, Pavlom Hammelom a ďalšími nahral kultový album Zvoňte, zvonky (1969). S Vargom neskôr pôsobil aj v artrockovej formácii Collegium musicum, ktorú založili ešte spolu s Dušanom Hájekom a ktorá stavala na silných, prepracovaných inštrumentálnych pasážach (líder Marián Varga chcel dokázať, že bigbít nie je v žiadnom rozpore s vážnou hudbou). S Collegiom nahral Frešo ďalšiu zásadnú platňu Konvergencie (1971). O rok neskôr bol aj pri legendárnom albume Hammela a Vargu Zelená pošta, ktorý zachytil náladu prelomovej generácie slovenskej hudby. V 70. rokoch, v epoche, kedy mal svojich fanúšikov okrem Československa aj v NDR, Maďarsku alebo v Poľsku, spolupracoval Fedor Frešo s formáciou Blue Effect Radima Hladíka. Neskôr pôsobil i v džezrockovej Fermate a po boku Petra Lipu aj v zoskupení Traditional & Revival Jazz Band. V „civile“ pôsobil aj ako hudobný režisér v Československom rozhlase, neskôr vo vydavateľstve OPUS, ale napríklad aj ako učiteľ. Po roku 1989 sa stal i majiteľom prekladateľskej agentúry.
Svoje viac ako päťdesiatročné pôsobenie na hudobnej scéne zmapoval v autobiografickej knihe Sideman, v ktorej takmer bez cenzúry opisuje muzikantský život ako taký. Je o údele hudobníka, ktorý síce stojí v žiari reflektorov, ale nie je v ich centre. Nič to však nemení na fakte, že Fedor Frešo sa stal jedným zo stavebných prvkov slovenskej populárnej hudby. „Vždy som stál vedľa frontmanov, sprevádzal som sólistov. Som sideman,“ hovoril o sebe Frešo, ktorý zanechal v slovenskej popmusic hlbokú stopu. V roku 2013 (s hudobníkom Tomášom Berkom) napísal ďalšiu knihu Rocková Bratislava, ktorá mapuje viac ako tristo slovenských rockových skupín od konca 50. rokov minulého storočia.
V poslednom období sa Fedor Frešo vrátil k láske svojej mladosti – k rockʼnʼrollu – a i ja som mal tú česť stáť s ním na jednom pódiu, hrať na jednom z jeho vôbec posledných koncertov jeho rozmanitej, viac než polstoročia dlhej, hudobnej kariéry. Fedor, česť Tvojej pamiatke!
ANDI RAY HAVERDA
Foto Peter Konečný
