Už pár našich interpretov si splnilo svoje sny v podobe nahrávok s americkými či britskými hudobníkmi, či nahrávkou v špičkovom zahraničnom štúdiu. Posledným je, zatiaľ čerstvý osemdesiatnik, Peter Lipa. Vlani v jeseni sa vybral znovu do svojho obľúbeného New Orleansu, tentoraz však nie ako turista, ale nahrávať s tamojšími hudobníkmi niekoľko svojich skladieb. Našiel výborného bubeníka Jamisona Rossa, ktorý sa zároveň ujal aj produkcie. Ako hovorí sám Lipa, bol to vcelku riskantný krok, pretože tie isté skladby nahral aj s našimi hudobníkmi a mienil ich konfrontovať s touto americkou produkciou. Musím povedať, že zámer vyšiel dokonale. Nahrávka je zaujímavá a cenná hlavne preto, že sa nejedná o štandardný materiál, ktorý každý zbehlý jazzman na celom svete zahrá ľavou zadnou. Ide o 5 skladieb z pera Petra Lipu. Naši a aj americkí hudobníci, aranžéri a producenti sa preto museli chopiť neznámeho materiálu. To, že album vyznieva kompaktne a nenudí, je zásluha skvelých skladieb, ktoré dávajú možnosť na rôzne variácie či už v tempe alebo charaktere skladby. Ak si album pustíte od začiatku do konca, bude vás baviť a ani nezbadáte, že od šiestej skladby počúvate tie isté pesničky. Zaujímavé je ale pustiť si identické skladby po sebe a konfrontovať ich. Funková otváracia „Blíženci“ s dychmi je v kontraste ku klasickejšie poňatej akustickej verzii „Gemini“. Oveľa soulovejšia je americká verzia skladby „Dobehnúť čas“, pod názvom „Sing it“. Pekné gitarové sólo Pavla Berezu v „Užitočný“ je zastúpené klavírom Oscara Rossignoliho v „Burning fever“. Takto by som mohol pokračovať. Slovenské verzie v produkcii Petra Lipu ml. a Rolanda Kánika sú o čosi funkovejšie, elektronickejšie, možno by som povedal, že až preprodukované. Najväčší kontrast je ale v skladbe „Čosi“, ktorú produkoval Jonatan Pastirčák v potemnelom nu jazzovom štýle, kde ale Lipa je stále Lipom. „In my mind“ je naproti tomu veselšie funky.
Je ťažké zhodnotiť, ktoré verzie sú aké, ale o to tu ani nejde. Celý album vyznieva celistvo a pestro. Peter Lipa skvelo frázuje, ako vždy. Snáď niektoré anglické verzie, najmä tie svižnejšie, sa mi zdajú v miernom kŕči. Predsa len nie je ľahké spievať v cudzom jazyku viac-menej nové a neznáme texty, ako všeobecne známe a napočúvané bluesové či jazzové štandardy. Hudobníci na obidvoch stranách Atlantiku odviedli dobrú robotu. Mne sa najviac páčia gitary Pavla Berezu a Martina Zajka na jednej strane, bicie Jamisona Rossa a piano Oscara Rossignoliho na strane druhej. Osobitnou kapitolou je nahrávka č 11., „4 kone v NOLA“. Peter Lipa mal vždy rád dixieland a čo by to bola za nahrávka z New Orleansu bez tradičného (aj keď v tomto prípade trochu zmenšeného) brassbandu. Naozajstného, s tubou!
Veľmi milé.
****
JÁN GRAUS