QUANTI MINORIS * Balady nejen Villonovy (recenzia CD)

 

Je pozoruhodné, koľko súčasných muzikantov sa necháva inšpirovať obdobím tak vzdialeným, ako je renesancia. Dlho som sa domnieval, že toto očarenie viktoriánskou érou odišlo so šesťdesiatymi rokmi a kapelami niekdajšieho folkového revivalu, ale napríklad aj Stingove nedávne zaujatie pre hudbu anglického lutnistu Johna Dowlanda ma presviedča, že všetko je inak a že dobrá hudba ani očarenie stredovekom sa ani dnes nemôže vytratiť len tak, bez stopy. A možno práve naopak – dnešná pragmatická a pretechnizovaná doba si žiada aspoň trochu romantiky.

Zdeněk Němeček, frontman českých Quanti Minoris, sa tejto hudbe venuje už roky a v jeho osobe sa ideálne spája minulosť folkového pesničkára, multiinštrumentalistu a hráča na staré nástroje, ale zároveň aj muzikanta, ktorý sa v rôznych obdobiach svojho života pretĺkal rockovými kapelami. V poradí už štvrtý album tohto zaujímavého zoskupenia je určený predovšetkým poslucháčom, ktorých už očarila hudba skupín Malicorne, Amazing Blondel, prvé albumy Gryphon, českého gitaristu Michala Hromka alebo Songs From The Labyrinth už spomínaného Stinga. A samozrejme Jethro Tull a ich Minstrel In The Gallery.

Ak si pri niektorých inštrumentálnych (najmä flautových) pasážach spomeniem práve na Iana Andersona a jeho svorku, nie je to pre Quanti Minopris žiadne mínus – skôr naopak. Jednak Jethro Tull sú v tejto oblasti „renesančného“ folkrocku už akýmsi uznávaným štandardom a pomyselnou latkou, a okrem toho v súhre ani nápadoch Quanti Minoris nijako nezaostávajú za svojimi britskými kolegami. Naviac je tu jeden zásadný rozdiel – kým Jethro Tull sú predovšetkým rocková kapela, ktorá využíva kolorit renesančnej hudby, Quanti Minoris naopak nástrojovo i názorovo vychádzajú zo stredovekej hudby a spestrujú ju moderným inštrumentáriom v podobe elektrickej gitary, basgitary a bicích.

Základný pôdorys albumu tvorí päť zhudobnených básní Françoisa Villona doplnených pôvodným skladbami Zdeňka Němečka či úpravami stredovekých piesní. Čeština sa preplieta s latinčinou, a zvuky lutny, whistle, krumhorny a ďalších starodávnych nástrojov znejú v pozoruhodnej symbióze s rockovými nástrojmi, minulosť sa presvedčivo stretáva s prítomnosťou.

 

MILOŠ JANOUŠEK
 

 

 

Článok patrí k časopisu: