Na svojom fb profile v kolónke „povedali o nás“ sa nechali kamarátmi prirovnávať k Pixies, Kose z Nosa, Mary Chain... „Zatiaľ čo návštevníci koncertov ich hudbu charakterizujú ako niečo medzi Lasicom, Satinským a Joy Division, kapela svojím postšansónovým lo-fi zvukom sympatizuje s formáciami ako Nový Svět, alebo Шихта,“ píšu o sebe Saténové ruky. Kasko, Bebe, Janko, Jožo Lipa, amatérski rockeri stredného veku s entuziazmom stredoškolákov hrajú svieži post punk a prenášajú skvelú zábavu zo zákulisia aj na pódiá. Debut „Ruky bozkávam“, s ktorým Ruky vyrukovali po štyroch rokoch existencie, je na prebale zdobený vtipným linorytom, ktorý ilustruje skoro celý repertoár a nezaostáva v atmosfére za koncertami. „Sú tam fúzy, je tam bunda, mŕtvy muž, had, splín, príbor aj samotný autor obrázka Palo Čejka.“ Texty - jednoduché, vtipné, punkové. Na rozdiel od mnohých súčasných slovenských kapiel spievajúcich po anglicky, ale aj od tých, ktorých slovenské texty sú iba zvukomalebným doplnkom hudby alebo zdrojom trápnych pocitov, slová Saténových rúk nútia poslucháča počúvať. Vlastne nenútia, pretože on ich vníma dobrovoľne a so záujmom, čo mu prinesú a kam ho dovedú. Čiastočne možno aj preto, že dnešní dvadsiatnici a tridsiatnici sa v nich môžu identifikovať ako v skle výkladu. Uvidia v nich vlastnú reflexiu – málokedy idealizovanú, častejšie skôr trochu pokrivenú, ale so zmyslom pre humor a pre zábavu. Mne sa najviac páčia Had, DušaN, Fúzy, Kde mám bundu, Príbor, aj ich hudobné stvárnenie približne v tomto poradí. Chlapci sa pod skladby podpisujú kolektívne, hudba sa ale líši. Zaznie gitarovka, mellotron, akustické gitary, Rišo Müller, Lou Reed... Pesničky sú krátke, úderné, založené väčšinou na 1-2 riffoch. Vraj sa hrajú aj pri táborákoch..., no neviem. Album ako celok ale drží pokope, symbolická prvá strana je ale o čosi lepšia.
JÁN GRAUS a MARTIN CHROBÁK