V svojich 31 rokoch (13.12.1989) je Taylor Swift minimálne v USA megahviezda, ktorá sa predajnosťou môže rovnať s M. Jacksonom či S. Wonderom. Svoju kariéru začala ako štrnásťročné dievča, kedy sa z rodnej Pensylvánie presťahovala do kolísky country, Nashvillu v Tennesse. Skladala pesničky v štýle country a stala sa najmladšou skladateľkou aká kedy podpísala zmluvu s vydavateľstvom. So svojim prvým albumom zaznamenala slušný úspech, ale už ten druhý „Fearless“ sa v USA stal najpredávanejším albumom roku 2009. Získala zaň 4 ceny Grammy. V sedemnástich rokoch sa tak stala najmladšou víťazkou ceny Grammy za album roka. Odvtedy jej neuveriteľná kariéra pokračuje až do dnes. Za tento čas nazbierala Taylor gramofónikov 10, 22 krát vyhrala v rôznych kategóriách cenu časopisu Billboard - Billboard Music Awards, 11 Country Music Association Awards a ďalšie ceny udeľované rôznymi združeniami hudobníkov v USA aj v Británii. Predala zatiaľ skoro 50 miliónov platní. Jej kariéra zahrňuje aj dva filmy. Samozrejme k tomuto všetkému patrí aj záujem bulváru o jej milostný život, v rámci ktorého už Taylor stihla niekoľko vzťahov.
Toto všetko sa vlani zastavilo a nadišiel čas zamyslenia. V júni vydala album „Folklore“ a v decembri vychádza jej deviaty album, „Evermore“ o ktorom bude reč. Už som naznačil, že ide o vysoko osobnú spoveď autorky. Svojim krehkým hlasom spieva o nevere, láskach, depresii, nevyriešenej vražde, pozlátku Hollywoodu či spomína na starú mamu, ktorá ako operná speváčka priviedla malú Taylor k hudbe, a urobila dobre.
Na „Evermore“ nájdeme 15 krásnych skladieb. O produkciu a nahrávku množstva nástrojov sa postaral člen The Nationals (viď tiež recenzia sólo albumu ich speváka Matta Berningera) Aaron Dressner. Swift písala texty a hudobné nápady si potom vymieňala s Aaronom. Ako mnoho iných nahrávok tohoto covidového obdobia, aj tento album vznikal na diaľku a v tichosti. Nie len texty, ale aj hudba je intímna, väčšinou akustická. Často v skladbách dominuje klavír, ku ktorému sa úsporne pripájajú ďalšie nástroje. Počujeme jemné bublanie syntetizátorov, temný Mellotron, jemné gitary, čelo či lesný roh. Náladou sa veľmi ponáša na už spomínaný sólový počin Matta Berningera, ktorého doprovodný vokál počujeme v skladbe „Conney Island“. Akoby umelci mali v týchto časoch potrebu bilancovať a komentovať svoje životy a väčšinou táto bilancia nie je veľmi veselá. Zaznie samozrejme aj trochu humoru a nadhľadu. Osobne som ešte nepočul „Is just shit“ zaspievať tak nežne ako v „Happiness“.
Je to zaujímavé, ale na prvé počutie zistíte, že sa jedná o skvelú americkú produkciu so všetkým čo k tomu patrí. Tú radím k plusom a zároveň aj k mínusom. Pri pätnástich skladbách a vyše šesťdesiatich minútach začne už našinca Taylorina spoveď trošku nudiť. To však nič nemení na tom, že je to skvostná kolekcia.
* * * *
JÁN GRAUS