TONY LEVIN - PONÚKNUŤ NIEČO NAVIAC

Koncom júla si návštevníci Múzea obchodu v Podunajských Biskupiciach užili presne 58 minút schizoidného, ale energeticky výdatného predstavenia jednej z frakcií legendárnych King Crimson, tria Stick Men. Na hybridné bicie hral Pat Mastelotto, svoju co-designovanú Touch Guitar obsluhoval Markus Reuter a na Chapman Stick hral, občas aj rapoval, Tony Levin. Open-air koncert sa odohrával v krásnom prostredí záhrady Múzea obchodu. Účinok industriálnych zvukov z netradičných nástrojov spriahnutých s elektronikou umocňovala tmavá obloha presvetľovaná zábleskmi búrky, ktorá sa nad Biskupice blížila striedavo nerozhodne a neodvratne. Napriek tomu, že koncert asi v dvoch tretinách prerušil vietor a prvé ťažké kvapky dažďa, intenzita zážitku pretrvala ...a taktiež pocit vzájomnosti, ktorý diváci následne, počas silnej búrky, utužili v útulnom Múzejnom hostinci, príhodne situovanom na pozemku záhrady hneď vedľa pódia. Ešteže dohodnutý rozhovor so šéfom Stick Men a vysoko frekventovanou postavou svetovej rockovej scény sa uskutočnil pred začiatkom koncertu. Tu je jeho záznam.

 

 

Tony Levin
Tony Levin

Ste neuveriteľne aktívny človek a muzikant. Peter Gabriel, King Crimson, John Lennon, Pink Floyd, ale aj vaše projekty – Liquid Tension, nahrávky s Terrym Bozziom a Stick Man. To je len zlomok z vašich aktivít. S kým sa vám spolupracuje najlepšie?

 

Nemám žiadnych hudobníkov, ktorých by som uprednostňoval. Ak je hudba dobrá, som veľmi šťastný. Nezáleží na tom, či je niekto slávny alebo úplne neznámy. Čo mám rád je hrať dobrú hudbu. Všetky tie  skupiny, ktoré ste vymenovali, sú pre mňa veľmi výnimočné. Robím však niekedy aj nahrávky s hudobníkmi, ktorých nikto nepozná a tiež bývam dostatočne šťastný.

 

 

Momentálne pripravujete turné King Crimson. Zavítate aj na Slovensko?

 

Sám som zvedavý, ako to dopadne. Tohto roku budeme mať len jedno menšie turné po USA, v septembri a októbri. Budúci rok nevieme, trochu to záleží na Robertovi, uvidíme. Ja si nemyslím, že King Crimson budú niekedy robiť veľké turné v jednom roku, nebolo by to správne. Uvidíme, ktoré teritórium bude najvhodnejšie. Možno to bude Európa, ktorá má veľkú šancu. Som v podobnej situácii, ako fanúšikovia, teraz to iba tuším.

 

 

Dnes hráte s formáciou Stick Man s Pat Mastellotom a Mecusom Reuterom. Marcus aj vy hráte na Chapman Stick. Povedzte našim čitateľom viac o tomto nástroji …

 

Najskôr vysvetlím, čo to Chapman Stick je, ale začať musím tým, že Marcus drží bežnú gitaru a iba hrá na ňu spôsobom ako na Chapman Stick. To je niečo iné. Marcus si sám  gitaru skonštruoval, je to jeho vlastný nástroj. Obaja teda hráme na nástroj, ktorému hovoríme „dotyková“ gitara a nepotrebujete používať trsátko. Namiesto tradičného brnkania sa tu hrá na struny príklepom, čo umožňuje na tvorbu tónov (podobne ako na klavíri) využívať aj všetkých desať prstov. Čo sa týka Chapman Stick, je to skvelý nástroj, pretože má jednu basovú stranu, ktorá znie ako naozajstná basa a druhú stranu má gitarovú, ktorá znie ako gitara, takže v tejto zostave hrám akoby aj na basu aj na gitaru. S Marcusom, keď sme kapelu založili, povedali sme si, že našim cieľom bude pokryť nástrojmi celú kapelu a hrať veľa hudby. Aj Pat Mastelloto nie je iba bežný bubeník. On hrá na elektrické a aj akustické bicie. V trojici sa cítime výborne. Je to pre nás výzva a tiež je to zaujímavé pre publikum. Môžu počuť napríklad Stravinského skladbu Ohňostroj interpretovanú trojicou hudobníkov bez klávesových nástrojov. Je to nezvyčajné a my veríme, že práve to charakterizuje kapelu Stick Men.

 

 

Mecus Reuter
Mecus Reuter

Hudba Stick Men je iná ako napríklad nahrávky s Marcom Portoyom, Jordanom Rudessom a Johnom Petruccim v Liquid Tension. Nemáte chuť si s nimi znovu zahrať?

 

Ja si veľmi vážim šancu, že som si zahral v tom experimente s Liquid Tension. Sú tam skvelí hráči a bola to pre mňa veľká výzva, pretože ostatní chlapci sú naozajstní virtuózi. Liquid Tension nie je kapela, je to projekt a rád by som si s nimi opäť zahral, ale nič sa neplánuje, neviem o tom. Sú podstatné rozdiely medzi skupinami a projektmi. Dream Theatre je skupina, Stick Men je skupina, King Crimson je skupina. Ak chcete robiť takýto projekt, musíte čakať na voľné termíny. Všetci hudobníci sú vyťažení, dostávajú priebežne ďalšie ponuky a rozhodujú sa, čo budú robiť. Takýto projekt si vyžaduje veľa času – napísať hudbu, dať hudobníkov dohromady, nacvičiť to. Projekty sú krásne, mám ich rád, ale teraz som aj ja maximálne vyťažený v Stick Men.

 

 

Vaše fotografie z rôznych turné sa objavujú na vašej webovej stránke, vydali ste dokonca aj knižku. Čo to pre vás znamená, zachytávať rôzne momenty fotoaparátom?

 

Od 90. rokov, odkedy existuje internet, tam rád vešiam svoje obrázky. Teší ma poskytnúť publiku šancu vidieť sa tak, ako ich vidíme my. Je to výnimočné. Keď hráme koncert, dívame sa na publikum a ono je skvelé. Ale nevidí sa. A ja to na druhý deň zavesím na internet. Pre mňa je to niečo, ako užšie prepojenie na publikum, je to niečo navyše, niečo až „za“ bežným koncertom, odstránenie bariéry medzi hudobníkmi a publikom. A to je pekné. Čo sa týka publikovania fotografií v knihe, a robil som aj film, vlastne som vydal už dve knihy, no – to je tak, mal som dobré snímky celej histórie môjho hrania včítane King Crimson a Petra Gabriela a chcel som sa podeliť s fanúšikmi, tak som to dal do kníh.

 

 

T.L. s Patom Mastelottom
T.L. s Patom Mastelottom

Zahráte si niekedy ešte na tubu?

 

Nie, viac už nie (smiech). Mám rád tubu, mám ju doma, ale mám aj tieto beťárske fúziky, ktoré mi znemožňujú na tubu hrať. Prefukujem cez ne vzduch. Takže odpoveď je veľmi jednoduchá – nedá sa.

 

 

Múzeum obchodu je veľmi zvláštny priestor. Nehráte tu prvý krát. Čím vám učaroval?

 

Toto je naozaj veľmi výnimočný priestor a nepoznám žiadny iný podobný nikde vo svete. Existuje veľa múzeí a hudobné skupiny v nich bežne nehrávajú. Mať šancu zahrať si v takýchto priestoroch je pre nás hudobníkov veľmi zaujímavé. Ako ste povedali, hráme tu už tretí krát a radi sme toto múzeum opäť zaradili do nášho turné, veľmi sa nám tu páči.

 

 

Rozhovor a foto Ján Graus

Preklad Roman Réh

Článok patrí k časopisu: