Aktuality

Rok 1974 bol pre pripravované megaturné štvorice Crosby, Stills, Nash & Young celkom dobrý dátum. Stále ešte doznievala eufória z prelomových dvoch albumov, eponymného Crosby, Stills and Nash (1969) a Deja Vu (1970), kde sa im podarilo namiešať fascinujúcu  zmes folkrocku a prekvapivých vokálnych harmónií, s ktorou dokázali vypredávať nielen koncertné haly, ale aj štadióny.

Spoločná slovensko-česká predstava o tom, ako by mal náš domáci šansón - to „trojminútové spievané divadlo“ - vyzerať a ako by sa s ním mal popasovať spevák, je už ustálená. A vyzerá to, že Čechom sa rokmi do tej dobre ufixovanej predstavy nenápadne vmiesil aj exotický slovenský akcent. Celkom bez problémov si prisvojili Hegerovú, Müllera, Kirschner aj Szidi Tobias. Zaujímavé, že opačne to nefunguje. Na nejaký obľúbený slovenský šansón spievaný s mocným českým prízvukom si nespomínam.

Niektorí hudobníci ako napríklad Bob Dylan môžu iba sedieť a spievať, pritom dokážu bezprostredne osloviť svoje okolie. Človek nemusí o tom, prečo je to tak, ani veľa premýšľať a uvedomí si neodškriepiteľnú skutočnosť. Hudba je silná tak, ako tí, čo ju tvoria. Takáto hudba aj po desaťročiach potvrdzuje svoje kvality. Dokáže baviť, a čo je dôležitejšie, neraz znova príjemne prekvapiť.

Záujem o blues pretrváva aj na území bývalého Čekoslovenska a umelci a skupiny, ktorí začínali v tomto žánri mu väčšinou zostávajú verní.