BAZAREM PROMĚN * A Tribute to Vladimír Mišík

Bazarem proměn

So všelijakými tributami, ktorých sa posledné roky vyrojilo na zahraničnej hudobnej scéne naozaj neúrekom, je to dosť zložité. Recept je pritom jednoduchý – vytipuje sa uznávaný interpret alebo kapela, vezme sa za hrsť interpretov viac či menej zvučných mien, každý z nich spracuje skladbu vytipovanej legendy podľa svojej predstavy alebo podľa presvedčenia, ako by mala v skutočnosti znieť, a celé sa to vydá na striebornom disku ako Pocta legende. Výsledky obvykle bývajú rôznorodé, pretože veľmi často tu zvádza boj miera piety k pôvodnej nahrávke versus vlastné ego a k tomu ako bonus otázka, čo pôvodná skladba ešte znesie. Navyše, človek ešte musí akceptovať aj skutočnosť, že nie každý z „tributerov“ je Joe Cocker, v ktorého podaní cover verzie vo väčšine prípadov pôsobia tak prirodzene, ako boli písané priamo pre neho.

Okrem toho, robiť Tribute pre niekoho, ako je Vladimír Mišík, je viac ako dvojsečná zbraň. Pre Mišíka je pieseň často len hrubý, východiskový materiál, ktorý nemusí mať jasnú melodickú linku ani konzistentný tvar, ale nadčasovým úkazom sa stáva až vďaka nenapodobiteľnej, samorastlej „mišíkovskej“ interpretácii. A ak sa tá stratí, otázkou môže byť, čo vlastne zostane?

            Tak, ako to býva zvykom, aj na mišíkovskom Tribute Bazarem proměn sa zišlo celé spektrum najrôznejších interpretov, štýlov i prístupov. Niektorí povýšili pôvodný originál na úplne iný tvar, ktorému však vtlačili svoju pečať, rukopis; ďalší obstáli minimálne so cťou, aj keď nevytvorili nadčasové dielo; a u niektorých sa po vypočutí príspevku objaví otázka „prečo?“

            Naviac si treba uvedomiť, že pri recenzovaní takéhoto projektu viac ako kedykoľvek inokedy hrá svoju rolu subjektívny prístup recenzenta, takže pri nedostatku akýchkoľvek objektívnych kritérií zostane ako jediné meradlo názor „páči sa/nepáči“.

            O každej z dvadsiatich dvoch skladieb by sa dalo písať samostatne, ale to by recenzia presahovala možnosti tohto časopisu, takže len výberovo... Môj subjektívny top tvorí napríklad verzia skladby Sluneční hrob, ako ju poňala Musica Folklorica. V ich podaní sa zo skladby paradoxne vytratil pátos, ktorý ma dosť rušil na pôvodnej blue-effectovskej singlovej verzii, pritom však zostala nádherná vrúcnosť umocnená folklórnymi nástrojmi.

Veľmi zaujímavý aranžérsky posun (harmónium, kontrabas) urobil aj Ondřej Galuška (Eggnoise) so skladbou Tea and Crumpets, a vôbec nevadí, ak to, že sa jedná vlastne o Jednohubky, poslucháč pochopí až po niekoľkonásobnom vypočutí. Takisto, Martin E. Kyšperský a Květy posunuli horký Dědečkov text (Návštevní den) do temnej grotesky, pri ktorej poslucháčovi behá mráz po chrbte, najmä ak pozná pozadie textu.

Pozoruhodná je waitsovská podoba skladby Tma stéká do kaluží v podaní Michaela Kubesa a skupiny Ladě. Túto kapelu som doteraz nepoznal, ale určite sa s ňou rád zoznámim. Pre mňa osobne jedno z najväčších prekvapení tohto albumu. Rovnako nekompromisná je aj ortodoxne bluesová reinterpretácia S nebom to mám dobré, ako ju poňal Noro Červenák a jeho ZVA 12-28, zaujímavá je aj Lucia Redlová a jej Ďáblíci.

 

Do melodického, nie však nezaujímavého minimalizmu posunula pieseň 20 deka duše skupina Kieslowski, naopak Bratři Orffové zostali pri pomerne trochu nevzrušivej transkripcii piesne Sadem, lesem, parkem. Lesní zvěř podnikla dosť nerovný zápas s ikonickou mišíkovskou skladbou Variace na renesanční téma, pričom z pôvodnej skladby zostal len text a stratilo sa to, čo z hrabětovsko-mišíkovskej pesničky urobilo jeden z poetických klenotov bítovej generácie.

Jablkoň ma dosť prekvapila pietou, s akou táto inokedy nezaraditeľná skupina pristúpila k piesni Sochy. Na svojich vlastných skladbách zvyčajne hýri aranžérskymi nápadmi a prvokatívnymi postupmi, tu zostali len pokorní a v úcte.

Spomenuté „Prečo?“ sa mi neodbytne vynáralo pri ikonickej piesni Stříhali dohola malého chlapečka. Z generačného manifestu tu zostalo len štylistické elektronické cvičenie. Aj pieseň Co jsem si vzal (Tara Fuki) na mňa pôsobí trochu mdlo a zdĺhavo.

Napriek určitým výhradám a nezodpovedaným otázkam patrí tento Tribut Vladimírovi Mišíkovi k najvydarenejším projektom tohto typu. Pestrý obraz interpretácií a reinterpretácií častokrát legendárnych skladieb a viacero naozaj pozoruhodných coverov nevnucuje samoúčelnú všehochuť, ani nenavodzuje štýlové či interpretačné obžerstvo, ale naozaj dáva možnosť výberu podľa okamžitej chuti či nálady.

 

MILOŠ JANOUŠEK

 

 

Článok patrí k časopisu: