Edo Klena je naozaj „stará škola, po vašom old skúl“, pamätá, „keď tu ruština povinná bola“, a spieva o tom na ostatnom svojom albume Vata (Hev-Het Tune, 2019). Nechcite po ňom nič nové. Je pesničkár a takto, po starom až prastarom, to robievajú pesničkári odjakživa - text, k nemu priliehajúca melódia a svojské podanie. Viac starej škole netreba. Ani rockové kapelové obkľúčenie na tom nič nemení. Muzikanti väčšinou tú pesničkárovu nezložitú trojakordovú melódiu len poctivo obkreslia a trochu akusticky načechrajú. Občas sa, pravda, neudržia a namiesto poctivého jednoduchého starého bigbítu začnú od dobrej vôle „džezovať“, všakovaké fičúrie vymýšľať, až ich pesničkár-principál musí napomenúť, že chlapi! „Sloha, refrén sólo!!!“. Edo Klena sa nemení. Zaznamenal som ho už v minulom tisícročí, v 1985. na Martinskom folkfóre, kde prvý raz vystúpil pred publikum ako celkom neznámy chalan z Prešova. Zahral to isté, čo hráva dnes - ironickú, chytľavú pesničku s názvom „Slovenské tajomstvo“ (ak ma pamäť neklame) o zaplombovanom vagóne, v ktorom prefíkaní Slováci poslali do Čiech cigáňov z východu. Vtedy sa stavalo v Prahe metro a jednotlivé kraje museli posielať do stovežatej metru tak prepotrebnú pracovnú silu. Hneď na prvom svojom verejnom vystúpení Edo Klena predviedol svoje silné zbrane - skvelý hlas, efektívnu i efektnú gitaru a veľkú schopnosť podmaniť si publikum nehľadanými slovami, originalitou a vtipom. Prvé celoslovenské vystúpenie v živote - a hneď festivalová Cena diváka. Edo už pri folku zostal. A je v ňom nezmenený dodnes. Len kapelu Východ a po jeho zániku Klenoty si medzitým postavil. Predsa len, samotnému je i folkárovi otupno. Aj nahrávanie albumov býva veselšie, inšpiratívnejšie. A že čo teda jeho ostatný album Vata? Tiež všetko pri starom. Recenzovať netreba. Tí, čo Eda Klenu radi počúvajú už toho Martinského folkfóra, vedia, čo ich čaká. Pesničky sú zase zo života, mieša sa v nich veselé i smutné, hravosť, sebairónia a pobavený nadhľad s obyčajnou ľudskou vrúcnosťou, ktorá nedovolí veselému skĺznuť do cynizmu, čakajú ich Edove rýmy, s ktorými sa on nejako zvlášť neondie: kávou-prácou, frajerku - komonveltu, dronov - dobro, ale aj, samozrejme, tie úderné raperské: „teraz nám predveď, bratu, svoju cukrovú vatu!“ (Vata). Čakajú ich spievané správy o nedeli v jeho meste tam na východe – „diera, kde sa celkom dobre spieva“, taktiež o sobote sa poslucháč dozvie, v podmanivom rytme tanga sa kladú vážne otázky, kam to vlastne smerujeme, aký to má všetko zmysel: „a na staré kosti - ústav sociálnej starostlivosti“ (Samé otázky), hravá manželská pesnička o večnom hľadaní okuliarov doma, ružových (Druhé oči) - tu mi Klenoty výrazom pripomínali pražskú kapelu Vltava... Klenov spev je vyzretý, ani pri mocnej irónii mu neuteká do „srandy“ (Zabili DJ-a), kapela je presná v každom žánri - od metalu, cez rap až po to tango. Čiže dobrý album. Priaznivcom urobí radosť. Ostatní sa - tak ako o predošlých albumoch Eda Klenu - zase o ňom príliš nedozvedia. Ale Edo je ešte stále pomerne mladý chlap. Potiahne ďalších nejakých dvadsať rokov a možno ho nakoniec predsa len začnú hrávať aj v rádiách.
***1/2
GACO NOVOMESSKÝ