„Poznáš Katarziu? Nie? Tak toto si pozri! Zdá sa mi, že tu konečne niekomu o niečo ide.“ povedal mi vážne mladý umelec Filip a pustil mi akési video z YouTube. Bolo to uprostred leta v roku 2012. V živom zázname s pohlcujúcou naliehavosťou spievalo mladé dievča. Samo s gitarou, s hlasom nezbednice a provokujúcou lolitovskou štylizáciou v akomsi kvázi-kroji so sukňou vpredu vysoko vystrihnutou. Wow! Bol to ako zásah elektrickým prúdom. Vedel som, že sa pozerám na zrod pesničkárskeho fenoménu. Následne, ani nie po pol roku, to dievča vydáva výnimočný debutový album Generácia Y (2013). Získava ním široký mediálny ohlas a hrá množstvo koncertov. Bolo nepochybné, že nad apatickou slovenskou hudobnou scénou sa vynorila žiarivá kométa. Dnes má Katarzia 34 rokov a žiariť rozhodne neprestala. Princíp strhujúco vyspievaných intímnych reflexií o vzťahoch, zápasoch so životom a vlastnou senzitivitou, zostáva bez zmien. Len sú čoraz vážnejšie a dospelejšie. Katarzia dáva na trh svoju kožu, srdce, talent, hľadanie zmyslu bytia. A popritom hudobne vyzrieva. Od začiatku spolupracuje s výnimočnými hudobníkmi. Už na prvom album jej vypomáhali skvelí Roland Kánik a Marián Slávka. Následne bola vybratá ako predskokan na koncerte hviezdnej jazzovo-gospelovej speváčky Lizz Wright. Začína žiť v Prahe a v roku 2016 vydáva skvelý druhý album Agnostika. S bravúrou tu zvládla skladateľsky aj organizačne náročný prerod od „dievčaťa s gitarou“ k speváčke s moderne mainstreamovým kapelovým zvukom. S fantastickou rytmikou prispeli hviezdni Martin Valihora a Marek Minárik. A potom začína nesmierne plodná a vzájomne interaktívna spolupráca s elektronickým mágom Pjonim (Jonatán Pastirčák). Ich album Antigona (2018) k rovnomennému divadelnému predstaveniu je skutočný masterpiece. Získava cenu Dosky za rok 2018 v katégórii „Najlepšia scénická hudba sezóny“. Trúfam si povedať, že Pjoni svojou empatiou a muzikantskou kreativitou dokreslil celkový hudobný obraz Katarziiných pesničiek ako ešte nik. Obaja idú na doraz. Introvertná Katarzia do nahoty duše a Pjoni do nebotyčnej rytierskosti pri budovaní zámku pre taký krehký obsah. V roku 2020 následne s Pjonim vydáva druhý elektronický album Celibát. A o rok na to album N5 v spolupráci s mimoriadne talentovaným českým elektronikom Oliverom Torrom. Úžasný album. Je elektronický, ale trošku inak, ako tie s Pjonim.
No a v tejto dobe Katarzii vychádza nový album Šťastné dieťa. Je plný nádherných, prekrásne naspievaných pesničiek. Aranžmány sú prekvapivo minimalistické a intímne. Zvuk má skôr „unplugged“ charakter s prevahou gitár, klavíra a akustickej rytmiky. Album vychádza v produkcii Petra Ostrouchova vo vydavateľstve ANIMAL MUSIC. Pri príležitosti jeho vydania vznikol aj nasledujúci, príjemne osobný rozhovor.
Kedysi dávno Ondřej Konrád v úvode svojho televízneho programu zaskočil svoju hostku, legendárnu Zuzanu Navarovú, otázkou, čo znamená byť zrelou českou speváčkou, ako taká speváčka žije. Dovolím si tu Ondřeja parafrázovať a snáď vás tým nezaskočím: čo znamená byť zrelou slovenskou speváčkou v Kristových rokoch po 10. rokoch života v Prahe? Ako taká speváčka žije?
Smiech. No v niečom mi príde, že stále začínam odznova a odznova. Čo sa určite zmenilo je, že som prestriedala niekoľko bytov a teraz bývam na Letnej a bývam sama. Občas ma prepadá strach z toho, že veľa zodpovednosti, aj sama za seba, nesiem na vlastných ramenách, aj veľa finančnej zodpovednosti za mojich kamarátov, ktorí so mnou pracujú a hovorím si, že by som potrebovala pomoc s manažmentom, ale stále sa mi nepodarilo nájsť niekoho, kto by sa staral o praktickú stránku mojej práce, okrem skvelej booking agentky Štěpánky. Možno je to aj nejaký strach dospieť. Nakoniec vždy všetko zvládnem a to ma presviedča o tom, že zvládnem aj to, čo ma čaká a mám z toho stres.
Čo sa týka duševnej stránky, tak po tých desiatich rokoch v Prahe som si už vedomá toho, čo dokážem a do čoho sa mi už veľmi nechce. Až posledné mesiace cítim, že sa vo mne vytvára zdravé sebavedomie, ktoré je ako pevný betón pre pocit bezpečia, aj po pracovnej aj po vzťahovej stránke. Človek si môže povedať, že už niečo odmakal a nejaké úspechy to prinieslo, takže to s ním nie je až také márne.
Povedali ste, že ste teraz sama. Aj predtým ste boli stále sama?
V podstate som vždy bola sama. Ale je rozdiel byť sám a cítiť sa osamelo a osamelo sa už necítim. Možno je to aj tým, že som sa zmierila aj s rodinnými vzťahmi a stále sa učím mať určitý nadhľad nad emóciami a zvládať nie len svoje, ale napríklad aj emócie rodičov, a to zlepšuje stav všetkých. Ešte stále neviem, či je toto miesto, kde som, posledná zástavka a dlhodobo rozmýšľam nad tým, či by som si ešte netrúfla žiť napríklad v New Yorku alebo niekde v inej mekke hudby a umenia. Začínam si to tak pomaly vizualizovať, aké by boli moje možnosti a čo pre to musím urobiť. A našla som radosť v dosť zásadne inom vesmíre gymnastických trampolín, na ktorých sa učím teraz urobiť salto. Trampolíny ma bavili vždy, ale impulzom k tomu, aby som začala chodiť na tréningy, boli predstavenia v Cirk La Putika. V apríli 2023 som tam bola na jednom projekte Horáček GEN XYZ a akrobati ma inšpirovali k tomu začať objavovať možnosti vlastného tela a odvahy. Trampolíny sú hlavne o tom, že svoj mozog musíte presvedčiť, aby urobil niečo, čoho sa bojí a predstaviť si to. Je to skvelá lekcia na prekonávanie vlastných hraníc a strachu. V podstate ma v priebehu týždňa teraz zaujíma hlavne to, či stíham tréning. Zoznámila som sa tam s komunitou atlétov a gymnastov, ktorí majú iný kontext a iný mindset a je to pre mňa inšpiratívne. Pravdupovediac z hudby už dávno nemám takú radosť, ako z toho, keď sa mi podarí naučiť ďalší gymnastický prvok.
Poďme k novému albumu „Šťastné dieťa“. Je naozaj plný krásnych pesničiek, sú nádherné.
Ďakujem.
Po dlhšom čase ste sa odklonili od elektroniky späť k normálnym nástrojom. Album znie akusticky. A prekvapilo ma, aká je jeho inštrumentácia decentná. Aranžmány sú takmer minimalistické. Akoby mali vytvárať len akési pokojné pozadie k vášmu hlasu. To ste tak chceli?
Áno, je to tak kvôli tomu, aby vynikli texty a spevy. Muzikantov oslovoval Peter Ostrouchov, ktorý album produkoval. Ja som prizvala na nahrávanie Kristínu Smetanovú (klavír), ale je fakt, že sme s Petrom spolu riešili, koho zavoláme. Pôvodne som chcela, aby bubny nahral Martin (Valihora), ale neodkomunikovala som s ním dobre termíny, čo ma mrzí. Ďalších hostí sme pridávali počas nahrávania, keď sa ukázalo, aký nástroj by sa kam hodil a keď sa niekto z nich objavil v Sone (štúdio), poprosili sme ich, či by nám nenahrali pár tónov. Muzikantov ako Oskar Sternmark (trubka), ktorý je Švéd žijúci v New Yorku, alebo Stephanie Alvarenga, ktorá nahrala vokály a rovnako žije v New Yorku, nám odporučil český Grammy Award hammondista Ondřej Pivec. Napríklad v pesničke „Dosť“ je basa, ktorú som urobila v Abletone. Prehral ju fantastický klarinetista Vojta Nýdl na basovom klarinete. Podobne to bolo aj s Radekom Barborákom (pozn. red. vynikajúci český hráč na lesný roh). Prišiel do štúdia prehrať jednu časť na svojom albume a Peter ho poprosil, aby do pesničky „Pohár mlieka“ nahral jeden tón.
Od začiatku rada hrám s muzikantmi, ktorí majú jazzovú alebo klasickú hudobnú školu, väčšinou sú to absolventi Konzervatória Jaroslava Ježka, alebo vysokých hudobných škôl. Baví ma, keď sú to mimoriadne hudobne a interpretačne vzdelané talenty a keď so mnou hrajú niečo pre nich jednoduché, ten kraft a skill tam cítiť. Baví ma priviesť ten cit, čo im poskytuje ich sluch a technická zdatnosť, do zdanlivého minimalizmu. Okrem toho som vždy bola veľký obdivovateľ jazzovej hudby a dobré jazzové koncerty sú pre mňa ako poslucháča veľmi výživné a napĺňajúce.
RADO TIHLÁRIK
Promo foto: Shootby.us
Celý rozhovor s Katarziou si môžete prečítať v aktuálnom čísle Nového Populáru, ktorý sa dá kúpiť v lepších stánkoch, v našich partnerských predajniach, alebo objednať priamo u nás za 3,30€ vrátane poštovného.