KEITH RICHARDS * Crosseyed Heart (recenzia CD)

keef

Druhý z pilerov Rolling Stones, nesmrteľný Keith Richards, prichádza po dvadsiatich troch rokoch so svojím tretím sólovým počinom. Ako 71-ročný vydal veľmi láskavý album, okorenený rôznymi inšpiráciami, zaznamenávajúci osobné stretnutia a sympatie, ale pritom pevne zakorenený v materskej kapele a láske k blues. Oboje demonštruje hneď v úvode - akustickou gitarou v štýle Roberta Johnsona v eponymnej Crosseyed Heart a následným strihovým prechodom do „valiacej sa“ Heart Stopper. Platňa je však pretkaná aj niťou sladkosmutnej melanchólie „Divokých koní“, ktorú symbolizuje záverečná Lover´s Plea, zanechávajúca zúčastneného poslucháča v tichu a hlbokom zamyslení.

Spolupracovníci: bubeník Steve Jordan (1957), často uvádzaný aj ako spoluautor piesní na CD); gitarista Waddy Wachtel (1947); hráč na klávesové nástroje Ivan Neville (1959); vokalistka Sarah Dash (1945); tí sú na všetkých Keithových albumoch, vrátane Live at the Hollywood Palladium. Opäť prispeli saxofonista Bobby Keys a vokalista Bernard Fowler. Novinkou a veľkým osviežením na platni je spev a spoluautorstvo Norah Jones (1979) v piesni Illusion, hoci vzájomné hudobné a zrejme aj ľudské súznenie presiaklo na verejnosť už pred desiatimi rokmi, keď si Keith s Norou spoločne zaspievali naživo (Love Hurts, Wild Horses). Výber spolupracovníkov predstavuje dokonalý mix Američanov ~ Angličanov. Komentáre? Sú vôbec potrebné? Hudba hovorí sama za seba. Či už milujete cukor alebo med. Album obsahuje 15 skladieb s možnosťou získať bonus, alternatívnu verziu Love Overdue.

Po náhodných slovách v úvode piesne Amnesia s pulzujúcim riffom v strednom tempe a hlasom akoby mrmlal niekde v rohu, pokračuje akustická skladba Robbed Blind, podliata tónmi steelky Larryho Campbella, v ktorej Keithov zaprášený vokál polorozpráva príbeh o nešťastí, dokreslený gitarou, evokujúcou Gram Parsonsa v jeho najlepších hardcore country kusoch. Asi najlepšie piesne vysádzal Keith až v druhej polovici: Something For Nothing (gitarové sólo Waddy Wachtel a Charles Hodges na Hammondy + Harlem Gospel Choir), určite Just a Gift – jedna z najpôsobivejších skladieb na CD, kde sa objaví dokonca viola gamba (Paul Nowiski) a neobvyklý doprovodný spev (Blondie Chaplin). Do konca albumu už v playliste nasleduje samý briliant: trojštvrťová coververzia Goodnight Irene, dravá Substantial Damage a v úvode už spomenutá „Milencova obhajoba“.

Nahrávalo sa v Germano Studios, v Brooklyne a v Memphise, TN. Zvuk je vyvážený a pritom krásny vo svojej surovej neučesanosti a prirodzených farbách. Richards vždy chránil povesť RS a ich korene. Jeho verzia Goodnight Irene je lepšia ako originál od Leadbellyho, čo dokazuje, že aj stará škola, kam až oko dohliadne, môže byť inšpiráciou mladým. Pokiaľ o to sami stoja a nik ich do toho nenúti.

****1/2

BEN TAIS a MARTIN CHROBÁK

 

Článok patrí k časopisu: