LIVE / NICK CAVE * 26. X. 2017 * Praha, O2 aréna
Tam, kde sa pretína bolesť, krása, túžba, krutosť, rozkoš, láska, je domov Nicka Cavea a Warrena Ellisa. Bad Seeds sú možno Kvety zla súčasnosti a Cave ich Baudelaire.
Jeho koncerty sú viac než hudba, viac než koncert, viac než show. Viete, že to bude asi dobré. Ale potom je to aj tak niečo mimo kategórií. Je to ten druh performance, čo hraničí – ak ním rovno nie je – so skutočným šamanizmom. Ak je šaman ten, ako som niekde čítala, ktorý nerobí nič, akurát vytvára priestor, akési pole, v ktorom má každý možnosť vydolovať zo seba, čo treba, tak Cave ním je. Nestojí, nepohybuje sa a nemanipuluje s podtextom „milujte ma“. Ovláda, to áno. Ale ovláda najmä seba, a tým aj priestor, celú obrovskú arénu. No nie tak, ako je zvykom na koncertoch – spoločné tlieskanie, mávanie, vlny a tak. Nie, tu keď dramaturgicky nemá byť kontakt, tak jednoducho nenastane, hoci sú mu ruky z publika takmer na tele. Keď by sa priblížil pátos, tak nastúpi humor. Ten však akoby zázrakom nevytvorí odstup, ani nezruší čaro chvíle, len zruší každé pokušenie, čo by mohlo čo len zavoňať planým sentimentom. To, čo ponúkajú Bad Seeds, nie je ani tak koncert, ako skôr akýsi Gesamtkunstwerk, oratórium všetkého ľudského, ach, tak ľudského.
Tak často sa stretávam s prívlastkom temný, keď je reč o Caveovi. No, pravda, je v čiernom… Ale presvetlený býva len gýč. Umenie, to je prinajmenšom šerosvit. Odtiene, tiene, hlbiny, v ktorých presvitá svetlo pravých perál a z ktorých, ako z dna oceánu, je možné zahliadnuť lúče nedoziernych výšok. Cave sa pohybuje v pološere, v krajinách tieňov. Jeho texty nie sú nijaké bežné texty. Je to literatúra, poézia, ktorou nepriamo vyslovuje i tú temnú podstatu ľudskosti. Je však vykúpená a vykúpaná energiou a naliehavou silou a krásou hudby a samotného koncertného obradu.
Cave, dlhé roky spolupracujúci so spriaznenou dušou, Blixom Bargeldom z Einsturzende Neubauten a neskôr (až doteraz) s kreatívnym multiinštrumentalistom Warrenom Ellisom do bodky napĺňa tvorivú maximu vplyvnej osobnosti umenia 20. a 21. storočia, Alejandra Jodorowského: „Film (umenie) má byť zážitok, ktorý mení vedomie. Ako psychedelická látka, ale tak, aby ste nepotrebovali nijaké psychedelikum.“
Môžeme sa považovať za šťastných, ak máme schopnosť a vôľu transformovať utrpenie - či už to vyciťované, všeobecne ľudské alebo svoje vlastné - na tvorbu až umenie. Cave tu má nadelené vrchovato. Prejavovalo sa to aj skôr, než počas práce na poslednom albume Skeleton Tree zomrel jeho syn. Strata najbližších, či už smrťou alebo inak, je, ako nás učí psychológia aj skúsenosť, ten najväčší možný stres. Dočasná psychická paralýza, pocit dysfunkčnosti vyšších mozgových funkcií však tvorivým ľuďom otvára brány kvalitatívne novej hĺbky a šírky. Iným slovom lásky. A to vo významoch, ktorým sa tu z priestorových dôvodov nedá venovať. A je úplne jedno, či ste v takých chvíľach práve v úlohe umelca alebo jeho vnímateľa.
Najlepšie to celé napokon charakterizoval už Cave sám v skladbe/básni Push the Skye Away:
„And some people say it‘s just rock‘n roll
ah, but it gets you right down to your soul.“
(Je to len rokenrol, niekto povie
dobre, ale dostane ťa priamo do duše tvojej.)
A x odtieňov temnoty i odrazené svetlo vlastnej duše môžete najnovšie ďalej zakúšať napríklad aj pri naliehavej kráse filmovej hudby Warrena Ellisa k filmu Mustang (za čo dostal Cézara) alebo Cavea a Ellisa k filmu Wind River. A že to nie je len metafora, napovie napríklad aj to, keď na seba narazia téma toho filmu a meno producenta:) Živosť a pravdivosť ich celoživotnej tvorby to len podčiarkne.
Neviem, či každý jeden koncert v rámci tohto turné mal také grády ako tento pražský. Netuším, či je vôbec možné, aby taká čistá a silná mágia nastala každý večer. V každom prípade, pred nejakými 6 – 7 rokmi bol krátkodobejší projekt Grinderman naživo podobne elektrizujúci…
Nick Cave dlhodobo spolupracuje so súčasným jadrom Bad Seeds, teda so spomínaným Warrenom Ellisom, ďalej s Martynom Caseym, Thomasom Wydlerom, Jimom Sclavunosom a Conway Savageom. Na tohtoročnom turné sme videli a počuli aj skvelé nové akvizície kapely, bicistu Larryho Mullinsa (Toby Dammit) známeho okrem iného z dlhodobých spoluprác s Iggy Popom alebo Swans. A gitaristu Georgea Vjesticu, ktorý už predtým pracoval s Caveom a Ellisom na filmovej hudbe. Na Bad Seeds je úžasné to, ako cítiť, že každý jeden člen je zjavne nepotlačovanou a veľmi výraznou osobnosťou a pritom spolu tvoria neskutočnú harmóniu. Od tichého, no uhrančivého Intro z filmu Wind River cez takmer celý album Skeleton Tree, vyšperkovaný staršími klenotmi ako Red Right Hand, From Her to Eternity, Tupelo či Weeping Song až po úplne záverečnú Push the Skye Away všetko „šlape“ ako má. Ale nie ako hodinky, lež ako živý organizmus. Je tam všetko od úvodnej znepokojivosti, cez burácanie tornáda, vznešený nesentimentálny pátos nežného ženského sopránu a huslí Warrena Ellisa, ktorých zvuky a tóny sa tu zmietajú v divokej extáze, tam vyludzujú roztúžené melódie, plné slovami ťažko uchopiteľných pocitov, až k doznievaniu toho všetkého v poslednom prídavku Push the Sky Away, kde je už pole „pódium-publikum“ nejaký ten čas totálne zjednotené v pocite, hlase, pohybe i prítomnosti časti publika na pódiu.
Skrátka, zdá sa, že tento pražský koncert bol extra šarža tak či tak vynikajúceho vyzretého ročníka veľmi lahodného koňaku.
NINA JASSINGEROVÁ