Recenzie CD * NP1/2011

billy-barman

BILLY BARMAN * Noční Jazdci
G. A. Records
**1/2

Môj prvý kontakt s Billy Barman? Cez jedno letné výberové CD s piesňou Cigánska. Skladba na kompilácii príjemne vyčnievala. Na prvé počutie sa mi zdalo, že sa znova dali dohromady LePayaco a vydali sa etno cestou trnavskej Hudby z Marsu. Ubehlo pol roka a zažívam podobné déja vu. Začiatok debutu otvára atmosférická vyhrávka hlavnej melódie z piesne Cigánska. Známej skladby sa dočkáme až na záver. Čo je však medzi prvým a šestnástym trackom? Debutový počin kapely Billy Barman má dve podoby. Hudobnú a grafickú. Komix v booklete nie je vo svete ničím nezvyčajným. Pre spotrebiteľa domácej hudby je príjemným osviežením klasických CD obalov.  Odvážny počin pre debut, veď pre začínajúcu skupinu je ťažisková hudobná výpoveď. Billy Barman na obale seriózne prezentujú nahrávku ako soundtrack. Hudba  v spojení s komixom, perfektný nápad, ktorého výsledok môže byť určite zaujímavý...  Žiaľ, aj komix aj piesne idú vlastnými cestami. Hudobne, príbehovo, atmosférou. Vo väčšine skladieb počujeme príbuznosť s náladou gangsterských filmov. Najbližšie sa Barmani dostali k Pulp Fiction. Ostatné skladby si strieľajú samy zo seba. Zmätený poslucháč nevie, či vnímať celok vážne, alebo s nadhľadom. Melodické pasáže britpopu v jednej skladbe, silene falošný spev v ďalšej. Elektrodiscofilnú skladbu Orbit strieda odkaz pre Mária Kollára. Na pódiu určite táto žánrová zmes postaví na nohy, ako celok znie rozpačito. Napriek niekoľkým dobrým skladbám (Superhero, Podskalický Ján, Cigánska) vyznie album epigónsky. Príliš upätý na veselú ska vlnu zo začiatku milénia. Dnes je týchto skupín ako húb po daždi.
    Chalani sa netaja tým, že album Noční Jazdci je akási bestofka z obdobia dvoch ostatných rokov, ktorá vznikala v rôznych štúdiách s rôznymi ľuďmi. Škoda, kompaktnosť je to, čo albumu chýba ako soľ. Podarí sa Billy Barman namixovať ďalší album lepšie? Dozvieme sa v budúcej časti. 

Juraj Gonšor

 

hex

HEX * Ty a ja
Clockwise
***

Hex je tak trochu letná skupina. Pri nich si vždy spomeniem na páľavy, vodné osvieženie a letné festivaly. Po štyroch rokoch prichádzajú s novinkou, ktorá nevybočuje z ich priemeru. Nič prevratné sa vlastne nedeje a to, že používajú kúsky elektroniky, je pre dnešné kapely skôr nevyhnutnosť. Muselo to tak aj dopadnúť, keďže producentom je Marek Rakovický z formácie Lavagance. Pesničkový formát im najviac sedí a neviem si predstaviť, že by z neho vybočili. Silné refrény sú ich úspechom. Vedia pripraviť  tie správne zimomriavkové opakovačky, ktoré si môžete s nimi pospevovať. Hojne používajú sláčikové tirády, dopĺňajúce energetické melódie a tými ich aj zjemňujú. Ty a ja má veľa hudobných čriepkov a zvuk kapely putuje z osemdesiatych, deväťdesiatych rokov až do milénia. Všetko má jednotný spád, a keď spievajú o zábave a krčmových výjazdoch je hudba jasne čitateľná. 

To isté platí aj o pomalých veciach, ktoré majú tiež dobre zvládnuté. Skladba Odvaha je skromnou konkurenciou balady Janka Lehotského Veľký sen mora. Škoda, že niektoré skladby nie sú až také úderné a už po pár taktoch strácajú dych. Na živých koncertoch vedia Hexáci pritiahnuť zaujímavých hostí a táto vlastnosť im zostala aj v štúdiu - Tomáš Sloboda, Čechomor (s ktorými zabŕdli do folklórnych vôd), či Jana Kirschner, ktorej hlasový témbr je trochu zatienený. V textoch sa opäť prejaví hexácka poetika. K láske pridali aj tú fyzickejšiu časť a z romantických hrdinov sú razom don chuanovia. Okrem veselosti pribudol pátos a je to akýsi predvoj, že štyridsiatnici si začínajú uvedomovať, že veľmi pomaly vstupujú do pokojnejšej časti svojho života.

Daniel Hevier jr.

 

komajota

KOMAJOTA * Kolobeh
Universal
*** ½

Nová Komajota pripomína zo všetkého najviac produkciu amerických Maroon 5. A to je dobre. Ma(ka)rooni sú totiž fasácka kapela. Rovnako tak Komajota. Už ich prvé dva albumy Časopriestor a Bludisko zaujali a mali aj zopár hraných rádioviek. Táto v princípe bezgitarová skupinka sa rozhodla svoj aktuálny rádiový singel Voda v koši umiestniť ako úvodný trek albumu s tuctom čísel. Keď som prvý raz počula jeho intro v rádiu, myslela som si, že je to nejaká zahraničná produkcia. Kvarteto s Martinom Husovským na čele píše fajne pesničky s textami, ktorých poetika nie je ani silácka, ani plná klišé. Je naopak mierne inovatívna a príjemne salámistická. Producentovi Martinovi Migašovi sa v spolupráci s kapelovým škopkárom Stanom Čorejom vcelku vydaril aj finálny zvuk. Doska nahrávaná v štúdiách Perina a Komajota znie cool aktuálne. Treky č.10 (Fľaše) a č.11 (Holuby) vo mne vyvolali filmové asociácie. Prvá na Vratné lahve otca a syna Svěrákovcov, druhá hrkútaním holubov na Hanákove Ružová sny. Jedna z lepších platní, čo tu za ostatný čas vyšli.

Dorota Zervanová 

 

miro-jaros

MIRO JAROŠ * Tráva musí rásť
Universal
***

Novinka niekdajšieho superstaristu Mira Jaroša nesie názov ako vystrihnutý z bilboardovej proklamácie kanabisovej lobby. Alebo minimálne zväzu záhradkárov. Ten, čo mu nebolo ďaleko chodiť točiť ani do Izraela (opäť tu má čosi od hebrejského hitmakera Idana Raichela – tentoraz duet s Petrou Humeňanskou) po dvojročnej pauze prichádza na trh s vcelku podareným dielkom. Jeho nákazlivo optimistická nálada, na miestne pomery solídny zvuk (niečo sa vrtelo až v Londýne) a producent s nadhľadom (Vlado „Randy“ Gnepa) sú komponentmi, ktoré síce predčia samotné Jarošovo spievanie, usádzajú ho však do elegantného hudobného kabrioletu, v ktorom vyzerá veľmi sexy a cool. Už predošlá doska Tlaková níž naznačila, že Miro má jasnú víziu o svojom smerovaní a aj týchto jedenásť pesničiek potvrdzuje správnosť nastúpenej cesty. Mojimi osobnými favoritmi sú songy Kým máme seba, Tráva (je taká veselá!!!) a Druhý dych. Príjemné prekvapko. Fakt sa mi to páči.

Dorota Zervanová

 

misha

MISHA * Ako nikdy predtým
EMI
**1/2

Ono sa to fakt niekedy stáva. Mimobratislavská babenka vyletí hore, pozbiera Slávikov aj Aurelov, predá slušné množstvo cédečiek, smažia ju rádiá, škľabí sa z tituliek časákov (Misha skôr žmúrila tie svoje exoticky šikmé oči) a všetko vyzerá idylicky a hlavne pekne nadlho dobre rozbehnuté. Potom sa niečo stane, žiara reflektorov si nájde niekoho iného, Sláviky nečakane odletia do iných hniezd, rádiá zastrčia disky s vašou hudbou do zadných priečinkov archívov a z tituliek sa odrazu zubia iné Tiny... Umelkyňa si z toho najprv veľkú hlavu nerobí, odletí si liečiť frustráciu do New Yorku, utvrdzuje samu seba v tom, že sú aj iné priority a nejaký blbý šoubiznis jej môže byť ukradnutý. Že sa nič nekončí. Ráno čo ráno však cíti, ako jej tie nablblé rozhovory v časopisoch chýbajú, ako si navykla počuť sa vo svojej obľúbenej kaviarni z rádia, ako ju ľudia na ulici spoznávali a ona si užívala svoju novonadobudnutú výnimočnosť, zatiaľčo teraz tak bolestne cúva späť do predošlej anonymity. Potom sa zatne: veď ja im všetkým ešte ukážem! Niečo si dohodne s hviezdnym jazzovým basákom od Zawinula, osloví drsných hiphoperov, začne nahrávať a...

    Najnovší Mishin Album má veľavravný názov: Ako nikdy predtým. Veď hej, znie to sľubne, ba priam až dráždivo lákavo, sama som bola zvedavá, čo sa na mňa vyvalí z reprákov a aká bude tá stará dobrá Misha, keď bude odrazu ako nikdy predtým. Tak aké to teda je? Hm, asi najvýstižnejšie to celé definuje slovo: chaotické. Brutálne široko rozkročené (nechcite vedieť ako) od brehu s úplnými blábolmi a naivnými gýčmi po breh s niečím, čo (hoci vzdialene) pripomína to, na čo sme boli od Mishi zvyknutí za čias, keď hviezdila a nemala v domácom árenbíčku prakticky žiadnu relevantnú konkurenciu. O väčšinu zo šestnástky trekov sa postaral producent Opak, niečím prispel Ramon, Rico Haring, Viktor Hazard, Robo Papp, Ludo Srnec, Martin Husovský z Komajoty a ďalší. Mihne sa aj legendárny trúbkar Lew Soloff - niekdajší člen slávnych Blood, Sweat & Tears a neskorší líder dychovej sekcie na turné Barbry Streisand, ktorý oňahdy zatrúbil aj na doske gitaristu Henryho Tótha Spirit of Memory.

    Mishi to najviac svedčí v anglicky spievaných pesničkách. Jej angličtina je pochopiteľne na miestne pomery vysoko nadpriemerná a to dáva jej výrazu uvoľnenosť. Naopak v slovenčine je kŕčovito toporná, málo uveriteľná a spevácky neistá. Teda, nie že by distonovala – ladí slušne a o ostatné sa postaral AutoTune (v jednej skladbe aj priznaný), lenže celý komplex zložený z timingu, frázovania, emotívneho výrazu a ostatných zložiek akosi nedrží pokope a na potvoru ani niektoré beaty a groovy nešlapú tak, ako by mali. Funky čísla (napr. Nespokojná) s dobre strihnutými beglajtovými gitarami Michala Bugalu sú síce fajn, ale Mishin nie veľmi opulentný vokál je pre tento žáner akosi primálo „hot“. Prerábka starinky Close To You s Nironicovým rapom je fajn, v rádiu som ju však zatiaľ nepočula. Soundtrack z Príbehu ulice Uuuh s hosťujúcim Robom Pappom a rapujúcimi Vladisom a Lakym z 2H+ je predposledným číslom albumu, ktorý uzatvára Radio Edit Husovského Krídel. Nuž, pýtam sa samej seba, či mám chuť si to ešte niekedy pustiť. Úprimne? Fakt neviem... V najbližších dňoch asi nie. Možno neskôr. Ak si však niečo tutovo šupnem, tak nejaké Mishine starinky. Tie ja môžem. A nie som v tom určite sama. 

Dorota Zervanová

 

jbk

JÁN BOLESLAV KLADIVO * Ticho v okne sna
(Hommage a F.Hölderlin)
www.kladivo.com
***1/2

Ajhľa, Eric Satie slovenského poetického minimalizmu pre vnímavých. Táto asociácia ma neodbytne napadne vždy keď Kladivovu nenapodobiteľnú zvukomalebnú poetiku začujem. Dá sa rozpoznať podľa prvého taktu. V tomto roku vydal činorodý J.B.K. len jedno CD. Venoval ho romantickému nemeckému básnikovi Friedrichovi Hölderlinovi (1770 – 1843), ktorý inšpiroval mnohých romantických skladateľov. Ako obvykle, aj tu ponúka na dlani svoju známu podstatu. Celkom však vynechal ľudský hlas a pridal experimenty so  zvukovom. Úvodné tri skladby sú v klasickom Kladivovskom formáte - čistá minimalistická impresia. Podkladom sú jemné perkusívne zvukomalebnosti vyvolávajúce dojem tečúcej vody a nad tým absolútne minimalistická melodická linka klavíra či gitary (Citlivou dušou, Ticho v okne sna, Anjeli rodného kraja). Po tomto intre nasledujú zvukové obrazy medziplanetárneho priestoru (Éter, Elégia pre Diotínu). Avšak ani chýbajúce melodické linky, ani charakter zvukového experimentu týmto obrazom neuberá nič z typickej Kladivovskej poetiky. Ak ste videli Kubrickovu 2001: Vesmírnu Odyseu, tak vedzte, že k jej fascinujúco napínavému pomalému tempu a obrazovej čistote by sa táto Kladivova hudba hodila možno lepšie ako Straussov valčík Na modrom Dunaji. Nahrávku uzatvára pieseň, ktorá je prienikom úvodných melodických a nasledujúcich vesmírnych experimentov (Deň dokorán nám svieti obrazmi). Pre toho, kto podľahol  Kladivovmu intenzívnemu poetizmu, je toto ďalšia nahrávka, ktorú si musí zadovážiť. Hudba Jána Boleslava Kladiva je bezpochyby jedinečným kolorotvorným prvkom súčasnej slovenskej hudobnej tvorby. Bez neho by to určite nebolo ono.

Rado Tihlárik

 

Článok patrí k časopisu: