Editorial

Máme teraz to veľké výročie (v čase vydania NP4/14 - november 89, pozn. red.). A starému psovi sa na všelijakých „internetoch“ kladie otázka, že čo sa tu vlastne za tých dvadsaťpäť rokov zmenilo. Dva české albumy, ktoré mi sem zhodou okolností spoločne pristáli na recenzovanie, odpovedajú na tú otravnú, lebo hlúpu, otázku viac než názorne. Skúste nájsť iné podobné dva s tak rozdielnym príbehom – a delí ich od seba presne 25 rokov. Jeden nahrávala pred pár mesiacmi  mladá moravská umelkyňa na Islande a v New Yorku, piplala ho pol roka spolu s ďalšími dvadsiatimi siedmimi umelcami rôznych národností. Celý je v angličtine, texty si písala sama – dvadsaťšesťročná Markéta Irglová z Valašského Meziříčí.

Hudba je zázračná. Vie potešiť, ale podobne ako alkohol môže povzbudiť aj k prejavom, na ktoré netreba byť hrdý. Hudbu sa často delí iba na dobrú a zlú, ale ľudia si vyberajú aj podľa iných parametrov.

Špičková jazzová hviezda, nositeľ piatich Grammy, spoluhráč McCoy Tynera a Arta Blakeyho hrá so svojou kapelou v akomsi malom „middle of nowhere“ klube.