Domáca speváčka pomerne stabilne etablovaná na miestnej scéne najnovšie vydala dvojalbum s 21 pesničkami (9 slovensky na prvom disku + 12 anglicky na druhom). Booklet digipacku má na titulke aktérku, ktorá na štítoch Tatier práska bičom. V slušivom kaftane. Album sa nahrával temer dva roky (november 2016 – apríl 2018) v bratislavskom štúdiu iStudio a DoubleMann. Hneď skraja chválim zvuk, ktorý je na domáce pomery veľmi solídny. Veď starý harcovník Ivan Jombík... On vie. Intro Echo (tak sa volá aj úvodná skladba anglickej kolekcie) je šťavnaté. Dvojka V dobrom aj v zlom začína štyrmi klavírnymi kilami, ktoré mi podozrivo niečo pripomínajú. Ale neviem čo, tak nepindám. Je to zároveň prvá rádiovka – obletela náš éter a dostatočne masívne pomasírovala naše uši. Fajn vec. Bodaj by rádia „prudili“ len s takouto popinou. Balada Môžeme si už odpustiť je takou sebaspytujúcou spoveďou s posolstvom morality, že si skrátka treba odpúšťať. Veď sme len ľudia. No a už sú tu Miesta – duet s Adamom Ďuricom – užili sme si ho v rádiách až-až. Ďalšia pomalovka. Príjemná. Klavír, v refréne páčivý medový dvojhlas. Vlhnú (nielen) oči. Ďalší rotovaný singel Horou svojim BPM tempo dosky nezrýchľuje – skôr naopak. Nazdávam sa, že pesnička je akýmsi soundtrackom k temnému hvozdu z vloženej knižôčky s textami z vnútra digipacku. Speváčka sa tu v pritvrdenom refréne so živými slákmi vyznáva zo svojej lásky k prírode, kde čerpá silu a inšpiráciu. Celkom v rozpore s Lasicovým lakonickým konštatovaním, že zviera patrí do lesa a človek do kaviarne. Nasleduje vyznanie Otcovi... začína ambientnými ruchmi a zaznie tu aj hlas speváčkinho otca z archívu. Tempo je ostentatívne pomalé, akurát klavír nahradili gitarové rozklady. Clivá a nežná vec, Zuzka spieva neskrývane dojato, azda až pohnuto, ale nie je to podvod ani kalkul, je to prosto tak. Jediný a jediná – návrat klavíra (v podaní Z.S.), ďalšia pomalovka s dynamicky vygradovaným refrénom a porciou sláčikového koberca. Zuzka sa umne vyhýba gýču, verím jej, lebo je uveriteľná. Spieva bez afektu, netlačí na pílu, rozpriada príbehy. Boli ste niekedy v Bergene? Intro spev v nórčine navodí mrazivú severskú atmosféru, všade samé fjordy a Lasica so Satinským sú odrazu dvoma luteránskymi farármi, zmietanými chúťkami zbaviť sa viery. Ale späť k hudbe: tempo sa zrýchlilo a felling je temer tanečný (hoci so slušnou porciou melanchólie). Programovaný pattern bicích nevadí. A už je tu zasa ten mäkký zahmlený klavír, položené akordy (nebuďte na kordy!). Ak bol Bergen melancholický, potom je Zamútená voda riadne nostalgická. Refrén pôsobí priam hymnicky, ale Zuzka dokáže krotiť pompéznosť a tak je to OK. V texte výpožičky z ľudovej tvorivosti (zaplakali brezy). Po exaltovaných Óóóó... sa prvý disk uzatvára doznievaním odfiltrovanej širokej oktávy.
K anglickému kotúčiku len pár telegrafických postrehov: striedajú sa tu balady a trocha tvrdšie kusy, zaznie aj jedno húpavé skoro reggae. Zuzkina angličtina je viac než solídna (hoci nie natívna), piesne umne poskladané, zaranžované a nahrané. V sumáre konštatujem, že sa zrodil pekný dvojalbum, ktorý sa oddá pustiť si viackrát než raz.
****
ANDREJ TUROK