Stále si myslím, že peniaze musia slúžiť človeku a nie človek peniazom. Rovnako považujem za nezmyselné spravodlivosť a pravdu, resp. odvahu človeka merať a prepočítavať týmto tak relatívnym prostriedkom na uspokojenie a sotva upokojenie ľudských duší. Prečo takto začínam?
Vďaka médiám a globálnemu zmenšovaniu sa virtuálneho sveta si ľudia o sebe čím ďalej, tým viac začínajú namýšľať, že sú odborníkmi na všetko. Stačí si prečítať jeden článok, či vypočuť nejaké svedectvo, porovnať málo z veľa na úrovni malej násobilky a už sú „in“ a sotva dočítajú poslednú vetu obmedzeného rozsahu odseku článku na webovej stránke média, už idú na to a hlava nehlava súdia a ukazujú prstom, kto je zlodej. A tak sa môže stať, že novinári a následne ich čitatelia, sa bezhlavo pustia do súkromnej agentúry, dokonca preverujú výšku honorárov umelcov, aby dokázali, ako niekto zarobil na úkor štátu. Tak tomu bolo aj na začiatku novembra 2016 v kauze údajne predraženého otváracieho koncertu Predsedníctva Slovenska v Rade Európskej Únie, ktorý organizovala súkromná agentúra. Rozhodne sa nechcem nikoho zastávať, ani spochybňovať odvahu a potrebné svedectvo bývalej pracovníčky ministerstva, ale myslím si, že keď na umelecké aktivity začneme hľadieť len cez skreslenú optiku peňazí, prestávame hľadať to, čo je ich zmyslom a aký majú v spoločnosti význam. A teraz hovorím o konkrétnych podujatiach, ktoré niečo stoja a každý, kto sa v tomto štáte pokúša živiť či priživovať umením, vie, o čom hovorím. Komu vadila spomínaná agentúra, keď pripravila orchestrálne verzie koncertov Korben Dallas, Jany Kirschner či iných subjektov a ponúkla tak aj pre mladú generáciu zaujímavé difúzie populárnej a vážnej hudby? Alebo vadí niekomu, keď každoročne prináša na Slovensko renomovaných súčasných predstaviteľov vážnej hudby, ktorí búrajú mýtus o tom, že vážna hudba je v skrini ležiaca zaprášená vec, ktorú dokážu prezentovať len štátom subvencované inštitúcie? Žiarlivosť a závisť sú hneď po pýche najodpornejšími atribútmi takéhoto uvažovania a videnia vecí cez prizmu peňazí o práci niekoho iného.
Pokúsim sa ísť v úvahách o spomínanej kauze na začiatok a položiť si otázku, nie koľko dostal za svoju prácu od štátu tento producent a vystupujúci umelci, ale prečo tento štát, ktorý prostredníctom Ministerstva kultúry živí len v Bratislave tri inštitúcie s výbavou orchestrálnych a zborových telies, konkrétne Slovenské národné divadlo, Slovenská filharmónia a Slovenský rozhlas a ktoré produkujú koncertnú činnosť, prečo tento štát nie je schopný pripraviť otvárací program na prezentáciu Slovenska prostredníctvom týchto inštitúcií a musí si ako poradcu na prípravu a následné zrealizovanie koncertu platiť ľudí zo súkromnej sféry? Štát s týmito inštitúciami, keď sú príspevkové, predsa každoročne uzatvára kontrakt, kde si objednáva výkony, resp. s verejnoprávnym médiom uzatvára Zmluvu so štátom, kde si rovnako objednáva konkrétne výkony. A ide o milióny Eur, ktoré sa takto vlievajú do týchto inštitúcií a tieto inštitúcie s týmito peniazmi akosi automaticky počítajú. Ak sa chce umelec uchádzať o príspevok od štátu napríklad z grantu, musí prejsť tortúrou vyplnenia podkladov, predbežných rozpočtov, kalkulácií, kým sa dostane k pár tisíckam na niekoľko mesačný umelecký projekt a svoju obživu, schéma kontraktu (verejne dostupný dokument) je sotva niekoľko strán predsavzatí čo a koľko a za koľko inštitúcia urobí, v ustálenej forme, ktorá sa spravidla každý rok opakuje. Viem si predstaviť, že spomínaný producent, aj vzhľadom na to, že ide o európske peniaze, bude musieť zdokladovať každé euro a ak naozaj pripravil program, na ktorom sa podieľali interpreti z 28 krajín, produkčne to zastrešil a ako verejne prezentoval, celkovú výšku nákladov na koncert doplácal aj z iných zdrojov, vôbec mu nezávidím. Ak podvádzal, akokoľvek, nech to preveria príslušné orgány, ale predtým nemám dôvod ho nijako spochybňovať. Ak má však platiť, padni komu padni, potom by sme sa nemali prestať pýtať, akú službu štátu, teda jeho občanom, robia štátom subvencované umelecké inštitúcie a prečo prostredníctvom nich nie je štát, ktorý do nich každoročne vlieva milióny, schopný pri tak jedinečnej spoločensko-politickej udalosti využiť svoje kapacity? Je to nedôvera v spomínané inštitúcie, keď pracovníčka Ministerstva kultúry na koordinačné stretnutie k otváraciemu koncertu na Ministerstve zahraničných vecí nezavolá riaditeľov spomínaných inštitúcií, ale súkromného producenta? Čo to znamená, keď mediálne výstupy štátu v tomto prípade koordinuje súkromná osoba bez zodpovednosti a akú rolu by mohli či mali v tomto prípade zohrať verejnoprávne médiá, tie, ktoré sa dožadujú zvyšovania koncesionárskych poplatkov s výsledkom, že svoje okrúhle oslavy ako verejnoprávneho média si nechajú zabezpečiť a produkčne zastrešiť opäť súkromnou mediálnou spoločnosťou? Aký to má význam a zmysel a nie je kultúra o niečom inom, ako len o prerozdeľovaní peňazí?
Ten koncert nás stál oveľa viac, pretože k výške príspevku od Ministerstva zahraničných vecí pre súkromnú agentúru, si pokojne pripočítajme milióny Eur, ktorými každoročne každý z nás podporuje takto postavenú disharmonickú kultúrnu politiku štátu, ktorá si navyše zamieňa kultúru s prerozdeľovaním peňazí na umenie, lebo aj keď bude všetko v tabuľkách sedieť a bude zákonnícky obhájené, škody, ktoré spôsobili kultúre nekultúrne prejavy ich predstaviteľov pred celým svetom, nedokáže nikto vyčísliť ani spočítať.