Recenzie CD * NP 1/2022

SLOWHAND PROJECT
Old Love and Other Songs
Vlastný náklad
bez hodnotenia

Protipandemické opatrenia síce spôsobili kolaps koncertnej činnosti, no samotnú hudbu sa im nepodarilo poraziť. Dôkazom toho je celý rad nových CD´s, ktoré vznikli v uplynulých mesiacoch. K novinkám na slovenskej hudobnej scéne patrí aj debutový album bluesrockovej formácie Slowhand Project, ktorý sa objavil koncom minulého roku.

Už názov dáva tušiť, že nové cédečko má spojitosť s Ericom Claptonom a skutočne, je to elegantný a hráčsky veľmi podarený hold hudbe svetoznámeho britského gitaristu, speváka a skladateľa. Novinka s názvom „Old Love and Other Songs“ ponúka 11 verzií skladieb, ktorými sa E.C. preslávil. Za Slowhand Projectom stoja spevák a akustický gitarista Stanley Menkyna z Modry a známy elektrický gitarista Miro Zahradník z Bratislavy, ku ktorým sa roku 2018 pridala skúsená, citlivo a dynamicky hrajúca rytmická sekcia - bubeník Július Petrus (-ex Elán, Team, Gravis) a basgitarista Mário Polónyi (Mobydick, Mary Jane). K nim treba prirátať aj klaviristu a hráča na Hammond organ Pavla Morochoviča, ktorý popri dominujúcej gitare dostáva dosť priestoru nielen pre sprievodné vyhrávky ale aj pre sóla. V niekorých skladbách túto zostavu dopĺňa ďalší hammondista Tibor Feledi a vokalistka Laura Polónyiová. 

Nie som síce veľkým fanúšikom tzv. tribute bandov, nie sú pre mňa práve tým orechovým ale Slowhand Project považujem za výnimku. Inštrumentalisti sú skutoční profesionáli, spevácke výkony sú presvedčivé, zvuk je výborný a vyvážený. Nejde len o bezduché napodobňovanie. Ako sa píše v sprievodnom booklete, kapela sa nesnaží o presnú kópiu originálu ale o vytvorenie autentickej atmosféry a „duše“ jednotlivých piesní, ktoré v jej podaní dostávajú nový život. Znie to veľmi dobre, povedal by som, až nad slovenské pomery. 

O kvalite nového cédečka ma presvedčila najmä posledná skladba, ktorú som si vypočul ako prvú – „Layla“. Na moje veľké potešenie kapela ju nehrá ako sladkobôlnu pomalú baladu ale ponúka ju v pôvodnej rockovej verzii, ktorá podľa vyjadrenia samotného Claptona, patrí k najťažšie hrateľným skladbám v jeho repertoári. Kapela Slowhand Project sa jej zhostila vo veľkom štýle, či už po stránke speváckej alebo inštrumentálnej. „Layla“ v dlhočiznej, viac ako 7 minútovej verzii ma chytila za srdce. Naposledy som ju takto počul v nádhernom podaní amerického Tedeschi Trucks Bandu, z koncertného albumu – „Layla Revisited (Live At Lockin´)“. 

Nepoznám síce kľúč, ktorým Slowhand Project vstúpil do pomyselnej komnaty Claptonovej hudby, ale výber je parádny. Skladby sú samy o sebe perfektné. Mapujú nielen jeho sólovú tvorbu (Old Love, Cocaine, Bad Love, I Shot The Sheriff) ale aj jednotlivé obdobia, keď hral s kapelami Cream (White Room, Badge), Derek and the Dominos (Layla) či spolupracoval s The Beatles a George Harrisonom (While My Guitar Gently Weeps). Novinka sa veľmi dobre počúva najmä vďaka Stanley Menkynovi, v ktorého speve počuť, že niekoľko rokov žil v Anglicku. Jednotlivé skladby sú pomerne dlhé. Štyri z nich majú viac ako 7 minút, no napriek tomu nenudia, aj keď sú na môj vkus v niektorých pasážach až príliš štúdiovo uhladené. Apropo štúdio. Nahrávalo sa v období jún - november 2020 v štúdiu u Jana Mudrocha v Modre.

Pre mňa je kapela Slowhand Project príjemným prekvapením a najväčším objavom uplynulého roku na slovenskej bluesrockovej scéne. A je aj mojim tipom na zaradenie ukážky z ich tvorby na CD sampler Bluesová spoločnosť, ktorým SBS každoročne mapuje aktuálne dianie na slovenskej bluesovej resp. bluesrockovej scéne. 

Bonzo Radványi

MACA A KAPELA ROKA
Chobotnica 
Hevhetia
**** 

Po šiestich rokoch tvorivej činnosti ale aj výrazných zmien v živote hlavnej postavy – Marcely „Macy“ Cmorejovej sa v spoločnosti Kapely roka objavil nový album. To je pomerne dlhý čas na mnoho životných pohybov a tém, ktoré táto nová zbierka skladieb objíma. Poviete si: „Ale nazvať album Chobotnica?“ Ak by ste pátrali v encyklopédii zvierat, prišli by ste na to, že chobotnica má tri srdcia. Nie je to teda náhoda. Prirodzene, veď Chobotnicu tvoria tri silné, jedinečné, ženské hlasy, ktoré sú mimoriadne silné základy tohto projektu. Navyše sú to tri dobré kamarátky - Marcela „Maca“ Cmorejová, Daniela Tomešová a Lujza Garajová Schrameková. Azda najväčším osviežením, ktoré na poslucháča zapôsobí je príjemne sympatický nadhľad ale aj vážnosť textov. Tie nie sú iba kŕčovitým rýmovaním a triafaním sa do slabík, ale sú popri hudbe svojbytné, rovnako, ako aj hudba samotná. Ženský pohľad na svet je predsa odlišný. To je, povedal by som, aspoň pre mňa najväčšou zmenou optiky, keď sa zväčša stretávam s textármi mužmi a tí, prirodzene, vidia svet predsa trochu inak. Texty pochádzajú z pera Izabely Bérešovej a Zuny Mayerskej. Môžeme skutočne povedať, že sú dozreté, keďže sa v zásuvkách autoriek nachádzali skoro desať rokov. Z úst hlavnej protagonistky Marcely Cmorejovej sa častokrát ozýva slovo terapia. Práve za jej účelom siahla po týchto textoch, aby na ich základe vytvorila hudbu. 
Sama seba označila za ,,rýchleho autora". Ľudský súzvuk v kapele, ktorá má okrem autorky ďalších šesť členov dokazuje aj to, že ďalší proces skladania a aranžovania skladieb prebiehal s ľahkosťou. 

To je zrejmé už na prvé počutie. Album Chobotnica hudobne dýcha naplno, je vzdušný a nie je v ňom nič zbytočne komplikované. Keďže skladby vychádzajú z textov a verne ich zachytávajú, plynú väčšinou v strednom a rýchlejšom tempe, čo je - vzhľadom na ich dĺžku (viac než 4 minúty má iba titulná skladba) a obnos ich výpovede - aj celkom pochopiteľné. Miestami ma prekvapuje moment priam až Filipovsko-Lasicovský (spojenie textu a hudby), inde zas zaujímavé použitie ľudového nástroja drumble a nakoniec aj ocitnutie sa na kurze aktívneho počúvania, z ktorého vyplynie aj poučná myšlienka. Album „Chobotnica“, to je príjemné počúvanie, ktoré vkusne pobaví, ale súčasne poskytne aj výpoveď o svete ženy. Svojich aktívnych poslucháčov si určite nájde aj v mužskom publiku. 

Samuel Ivančák

NINA KOHOUTOVÁ
Pandemónium (EP)
Deadred Records
*****

V roku  2020 prichádza  mladučká rodáčka z Trenčína Nina Kohoutová s krehkým singlom „Blue Sunray“,  ktorý bol jej prvým autorským počinom. Hneď na jar 2021 získava ocenenie
Radio Head Awards v kategorii Objav roka . V decembri 2021 prichádza so singlom „Moonlight“, ktorý predstavuje predzvesť prvého avizovaného EP s názvom „Pandemónium“. Napriek svojmu mladému veku je Nina na slovenskej hudobnej scéne pomerne známa, nakoľko sme ju videli často koncertovať s gitarou po námestiach a kluboch, kde  spievala prevzaté piesne svojich obľúbených autorov. Potom prišli spoločné  vystúpenia na festivale Pohoda s izraelskou indiepopovou skupinou Lola Marsh. Naozajstnú  muzikantskú školu dostala pôsobením v alternatívnej kapele Autumnist, ktorá popri klasických nástrojoch silne využíva súčasnú elektroniku. Nina tu účinkuje spolu s otcom Petrom Kohoutom, ktorý je zároveň saxofonistom v skuinách Bez ladu a skladu a CHVM. 
V magický dátum 2. 2. 2022  vychádza v Deadred records jej dlho očakávané debutové EP „Pandemónium“ so štyrmi piesňami. Prvé tri sú spievané v angličtine, posledná „Prebúdzanka“  je slovenská. Tak poďme pekne od začiatku. „Love Above“ je pieseň skladajúca sa zo štyroch častí, je najviac výpovedná, zaujímavá, zvukovo výpravná. Spieva sa v nej o obrovskej láske, nádeji, zúfalstve a nakoniec rezignácii. Nina disponuje nesmierne krásnym zamatovým  hlasom s obrovským rozsahom. Používa tu skvelé zborové trojhlasy a k tomu už len klavír a violončelo spolu s viacerými sláčikovými nástrojmi. Náladou mi to trošku pripomína tie krehké časti piesne „Košilela“ od Stromboli s Bárou Basikovou, bez gitary. Je to príbeh o nesplniteľnej túžbe, ktorá v tomto svete nemá miesto. Nasleduje „Moonlight“. Keby gróf Dracula robil ples, tak mu tam isto bude hrať aj tento bizarný valčík o ľuďoch ktorí sa neustále pachtia nevedno za čím. Pieseň končí v šialenom tempe a plesová  kapela sa smeje nad množstvom  popadaných tanečníkov. Okrem spevu a elektroniky tu môžeme počuť sláčikové nástroje, zamatový zvuk vibrafóniu a klarinet.
Ďalšia skladba „Pandemónium“ je pre  mňa najsilnejšia pieseň tohoto EP.  Spieva sa v nej o mužovi, ktorý sa  zmieruje s tým, že ľudský tvor pochádza zo živočíšnej ríše a musí fungovať v ľudskej spoločnosti s obmedzujúcimi  pravidlami. V strednej  časti, kde to celá kapela naplno rozbalí, sa môžete nechať unášať krásnou psychadéliou, za ktorú by sa nemusela hanbiť ani Laurie Anderson. Záverečná „Prebúdzanka“ je vlastne významovo opačne ako uspávanka, je to pieseň ktorá sa má spievať po prebudení zo sna, čistá a nevinná. Má pôsobiť ako záverečné objatie pre poslucháča na konci tohoto EP.
Nina v Londýne študuje hudobnú produkciu. Jej „Pandemónium“ je dokonalé dielko, kde zúročila všetky doterajšie  muzikantské skúsenosti a predstavila nám cestu ktorou sa bude pravdepodobne v najbližšej dobe uberať. Neustále hľadá nové zákutia hudobnej alternatívy a preto aj toto EP je pre mňa výnimočné a žánrovo nezaraditeľné. A ja sa už teším na celý album.

Okrem  elektroniky je na EP aj veľa „živých“ nástrojov: klavír a gitary od Niny, husle v podaní 
Michala Pagáča, Pavla Líšku, Dominika Tuchyňu a Daniela Pastoreka na kontrabas, bicie nahral Matúš Homola, klarinet Peter Kohout a do jednej skladby prispel aj Dalibor Kocian a.k.a. Stroon na vibrafón. Autorom titulnej fotografie na obale je Natália Mikulášová, do finálnej grafickej podoby obal CD upravil Vlado Ďurajka.

Za zvukom EP producentsky stojí okrem Niny aj Vlado Ďurajka (Autumnist), ktorý sa postaral o skladbu „Pandemonium“ a Lucas Armstead, ktorý spoločne s Ninou produkoval singel „Moonlight“.

Ľuboš Dzúrik

SISA MICHALIDESOVÁ

Commedia

vlastný náklad

*****

            Po spracovaní a pretvorení závažného literárneho diela „Majster a Margarétka“ do orchestrálnej podoby, sa Sisa Michalidesová vrhla opäť do práce. „Bude to taký bláznivý album“, povedala mi pri jednom našom stretnutí. Neviem, či slovo „bláznivý“ je to pravé, ale najnovšie CD „Commedia“ má charakteristiku už v názve.

            Sisa sa opäť obklopila väčšou medzinárodnou zostavou. Na albume účinkujú Marcel Commendant (cimbal) Moldavsko, Marko Kukobat (akordeón) Srbsko, Klemens Marktl (bicie) Rakúsko, Robert Vizvári a Jovan Torbica (basgitara) Srb žijúci vo Viedni, Miloslav Suchomel (sopránsaxofón), Ondrej Juraši (trúbka), Peter Preložník (klavír), Michal Motýľ (trombón) a samotná autorka Sisa Michalidesová (flauta, píšťaly, klávesy). Hlavné slovo na nahrávke má akordeón a cimbal. Tieto nástroje určujú sound a privádzajú nás hlavne na Balkán, samozrejme za výdatnej podpory sopránky Mila Suchomela. Mám osobne slabosť pre trombón a ten Motýľov basový je úžasný. Tak ako vie Michalidesová napísať part pre trúbku si tiež zaslúži absolutórim. 

            Sisa, ovplyvnená divadlom a tvorbou pre divadlo, má dokonalý cit pre dynamiku, náladu a melodiku. V deviatich skladbách nás obklopí živelnosť, sloboda, hravosť a virtuózne výkony hudobníkov, ktoré vnímame akosi samozrejme. Je to absolútne dokonalé! Dramatické zmeny rytmov, striedanie melódii a nálad, to všetko máme pred očami. V tomto panoptiku monarchie nám Sisa servíruje jednu melódiu za druhou, hráči, aktéri tohoto predstavenia, sa striedajú v neuveriteľných sólach, takže každý si príde na svoje. Nie, nie je to balkánska dychovka, stále je to jazz. Ale ak chcete počuť dokonalú syntézu improvizácie na najvyššej úrovni a ozvien rôznych kultúr, moldavskej, srbskej, rakúskej či slovenskej, toto je ten pravý album. Super na tom ale je, že Sisa Michalidesová je oprostená od všetkých klišé, ktoré hudby týchto etník poskytujú, a vytvorila, zapísala a nahrala hudbu, ktorá je jedinečná. Opäť zas.

Ján Graus

Korben Dallas: Deti rýb

InnoSense
****1/2
 

Korben Dallas sú na scéne nejaký ten piatok, aktuálna nahrávka je šiesta v poradí a ich tvorbu môžete počúvať aj za hranicami Rádia FM. Podmanivý a hlboký hlas Juraj Benetina sprevádza aj definuje tvár trojčlenného zoskupenia. A hoci Benetin s Korbenmi sa podpísal pod  nejeden duet (Fallgrap, AMO, Vec, Kirschner, Langerová), ich aktuálna nahrávka je bez duetov. Za to však výrazným korením albumu sú ženské vokály a chorály.

Páči sa mi, že nahrávka ide hneď na vec po niekoľkých sekundách, po pár taktoch akustického tlmeného rytmu na gitare s perkusiami a... rybím dýchaním? Mierne sympatické hudobné prekvapenie. Pieseň ale nie je vystavená popovu schémou verš / refrén / verš / refrén. Očakáva sa zdvih Benetinho spevu do vyšších polôh zo zádumčivosti. Skladba má len dve časti. Zmena po dlhej strofe na melodickej linke do vyšších polôh je skôr symbolická ako výrazná. Úvodná „Deti rýb“ chce byť adresným posolstvom a taká aj ostala. Kto sú vlastne deti rýb? Juraj Benetin (spev, gitara), Lukáš Fila (basgitara, texty) a Ozo Guttler (bicie), ale aj hosťujúce tri speváčky a producent Tomáš Sloboda – ich mamy sa totiž narodili v znamení rýb. Nejde však o konceptuálny album ale o samostatné piesne, ktoré spolu výborne fungujú. Ženské vokály sa pridávajú v druhej piesni „Roky a dni“ formou podprahového echa na konci veršov, kde neraz sa dostaví efekt nedopočutého či prepočutého.  

Páni z Korben Dallas idú svojím akustickým alternatívnym smerom.  Oprávnené očakávania, či sa dostaví chytľavý song typu „Beh“ či „Otec“ z roku 2013 sa naplnia až v tretej „Zapadáme“ a naplno v štvrtej skladbe „Teória všetkého“, ktorá je tu najsilnejším kúskom. Osamostatnený hlas v strednej polohe prechádza do chytľavého spirituálu a preberie zo zádumčivosti pri počúvaní. Zahanbiť sa nedá však ani druhá polovica albumu začínajúca skladbou „Stále tam“. Naservírované  ingrediencie v prvej polovici novinky dostávame až do finále. Zrazu je tu viac priestoru na minimalistické neskreslené gitarové sóla, vyhrávky, hlasy, výkriky, šumy a ruchy, vyššie a tichšie polohy hlasu či pocitu déjà vu z filmovej hudby. Záver skladby „Dvere“ akoby citoval Jacksonovu „Will You Be There“. A to sme späť pri soule. Album končí pokojnou chorálovou „Pekne zomrieť“, ktorá album predznamenala na Youtube kanáli kapely a samostatne veľmi dobre funguje jej krátka gradácia. Na albume sa však zlieva s  melanchalickou druhou polovicou. 

Po rokoch tu máme pomedzi zadumané dallasovky premiešané chytľavé songy. Album má potenciál, jeho zvuk je naozaj prístupný, priezračný a čitateľný. Nádych do novej tvorby po experimentálnom „Bazéne“ (2019) vyšiel Korben Dallas na výbornú. 

Juraj Gonšor

ŽAMBOŠI

Světlojemy

Vlastný náklad

****

Trio Žamboši z valašského Vsetína tvoria manželia Stanislava (akordeón, občasný spev) a Jan Žamboch (gitara, spev), ktorých rytmicky doplňuje bubeník Jiří Nedavaška. Hlavným autorským a interpretačným motorom je Honza Žamboch, vystupujúci a vydávajúci aj sólovo, s podporou arzenálu gitarových efektov, alebo zvukov lesa (CD „Guitar & Forest“ vyšlo aj ako príloha Populáru 3/2013). „Světlojemy“ sú piatym albumom skupiny obohatenej o štúdiových hostí. Honza Žamboch je zručný gitarista/muzikant a pesničkár, ktorý hudobnú zložku prispôsobuje svojim textom. Hudba tu so slovom nesúťaží o pozornosť poslucháča. Žiadne zbytočné komplikácie, väčšinou jej základ tvoria nosné harmonicko-rytmické paterny a nad nimi slová s adekvátne apelujúcim speváckym výrazom, ktorému kontrujú skvelí prizvaní sólisti. Všetko prirodzená muzikalita. Nahrávka vznikla v zlínskom štúdiu V, čo dáva tušiť, že aj zvuk je lahôdkou - oldschoolovo plný života a prostý kvantizácie. Staromilský záznam i dylanovský bluegrass evokujúca, prevažne akustická inštrumentácia kontrastujú s aktuálnymi témami v textoch, ktoré sú zrkadlom tiesnivých pocitov v súčasnom živote, pretkaných svetielkami nádeje - leitmotív albumu. Honza v textoch používa metaforické obrazy, inotaje, prírodu, ale aj notorické reálie, či mikropoviedky viac-menej autobiografické, ako i vystrihnuté z okolitých životov situovaných v rôznych časopriestoroch. Album „Světlojemy“ bol v kategórii Folk v prvom kole hlasovania nominovaný na cenu Anděl, myslím že po zásluhe.

Martin Chrobák