recenzia CD

Tak toto je naozaj Nieczo! Skvelá nahrávka! Plnokrvný jazz s totálnym ťahom na dreň. Didrik Ingvaldsen - tak sa volá chlapík, ktorý to má na svedomí, plus jeho výborní českí spoluhráči v kapele Nocz. A tiež slávna Iva Bittová, v zahraničí dnes uvádzaná s hrdým prívlastkom „ECM artist“. Je jednou z tých neuveriteľných dív, ktoré na svoje divstvo majú skutočný patent a legalizovaný nárok.

Na svete je ďalšie, už siedme CD z edície Bluesová spoločnosť. Končí leto 2011 a od jesene 2007 sa Slovenskej bluesovej spoločnosti (ďalej SBS) podarilo ustáliť na ďalších piatich zoskupeniach, ktoré v tomto období vznikli, boli koncertne aktívne, prípadne sa stabilizovali na scéne.

Slovenská bluesová spoločnosť už 20 rokov mapuje žánrovú scénu a v nepravidelných intervaloch vydáva sampler z toho najzaujímavejšieho za uplynulé obdobie. Za podpory Ministerstva kultúry tak zaznamenáva rôzne zoskupenia pre pamäť nás, aj pre potešenie samotných kapiel, ktoré mnohé už neexistujú, alebo hrajú v iných zloženiach.

Keď moderátor v rádiu predstavoval kapelu Royal Blood v zložení spevák/basák a bubeník, spomenul okrem iného, že sa stali číslo 1 v Britskej hitparáde. Automaticky mi napadlo, že je to retro rubrika, lebo v roku 2014 sa niečo také nemôže stať. Mýlil som sa, Royal Blood je aj napriek názvu z ktorého cítiť skôr tradíciu „fresh blood“. Vznikla minulý rok 24 hodín po tom, ako bubeník Ben Thatcher vyzdvihol basáka/speváka Mike Kerra na letisku po jeho výlete do Austrálie.

Červené jabĺčko začína meditatívnym klavírnym úvodom. Potom basa nasadí energickú walking-figúru ... a zvyšok sa už vyvíja celkom predpokladateľne. Červené jabĺčko padá do Zelenej trávičky (a nie na hlavu Isaaca Newtona), ťahavé halgato zviera srdce a mne sa vidí, že je to umelkyni trocha hlboko.

Spievali by Elánisti niečo iné ako Filana, Jursu, Zemana, Peteraja alebo niekoho s podobným rukopisom? Chvalabohu, nie. Hudobným dinosaurom akéhokoľvek pôvodu a vyznania experiment málokedy pomohol.

Tak som si pomyslela, že toto letné CD patrí do mechaniky môjho prehrávača v aute a jeho protagonista s jamajskými koreňmi z Miami do košiarika oddaných vyznávačov odkazu Boba Marleyho, pravda v patrične upgradovanom modernom šate diskotékových klubov a rádií, ktoré otvárajú svoj éter na heslo „Pharell Williams“.

Musím priznať hneď v úvode, že Ľudmilu Štefánikovú považujem za zjav vzácny, umeleckej ochrany a podpory hodný. Kde sa vzala tu sa vzala, akási jazzová „katarzia“ s plnou kapsou tajomnej sily tvorivosti. Jej famózne debutové CD zásadne prežiarilo svojsky zakonzervovanú slovenskú jazzovú scénu.

Rok 1974 bol pre pripravované megaturné štvorice Crosby, Stills, Nash & Young celkom dobrý dátum. Stále ešte doznievala eufória z prelomových dvoch albumov, eponymného Crosby, Stills and Nash (1969) a Deja Vu (1970), kde sa im podarilo namiešať fascinujúcu  zmes folkrocku a prekvapivých vokálnych harmónií, s ktorou dokázali vypredávať nielen koncertné haly, ale aj štadióny.

 Hudobne je album krištáľovo priezračný, jemný, dotiahnutý do najmenších detailov a odtieňov. Markétin krásny hlas, či už sám, vyvolávajúci v anjelských výškach spomienku na Joni Mitchell, alebo v spojení s islandským zborom, sa vznáša v krehkých melódiách nad  inštrumentálne dokonalým základom. Svojím duchovným obsahom i formou vlastne dokonalý vianočný album. Počúvajte a zamýšľajte sa trochu nad sebou – aspoň v čase sviatočnom! -  hriešnici pozemskí!